Obliekla som si na seba obyčajné rifle a navrch blúzku a dala si na seba trochu make - upu. Chystám sa do kaviarni na stretnutie s Johnom. Nechcela som sa nejak chystať, aby som vyzerala, že idem na rande, tak som si žiadne šaty nedávala. Síce som mohla, no aj tak by mi len bolo vidno modriny.
Zobrala som kabelku a sadla si do auta. Matka mi niečo písala o jej nových nechtoch, tak som jej rýchlo odpísala a naštartovala. Včera, čo som bola u nej, mi všetko porozprávala a poukazovala a nakoniec som u nej aj prespala a ona mi spravila raňajky. Bolo to od nej milé a mohla by som povedať, že sa náš vzťah zlepšil, a to je dobré.
Zastavila som pred malou, útulnou kaviarňou a vystúpila z auta. Aká náhoda bola, keď práve vonku stál John. Vybrala som sa ku nemu s okúzľujúcim úsmevom.
,,Ahoj." pozdravila som, aby odlepil zrak od mobilu. Konečne to urobil a doširoka sa usmial a prezrel si ma.
,,Ahoj, vyzeráš pekne. No čo pekne, vyzeráš super." pochválil ma mierne nervózne. Zasmiala som sa dosť divne, aby si to nevšimol.
,,Dobre, priznávam, že je to trochu otrepaná fráza, ale ja neklamem."
,,Tak ďakujem." Zasmiali sme sa spolu a on mi otvoril dvere, aby som vošla. Keď som tak urobila, vybrali sme sa ku stolu a sadli si tam.
,,Takže.. asi sa veľmi dobre nepoznáme, ale bol by som rád, ak by sme sa spoznali." prehovoril, keď od nás odišla pekná čašníčka a on úplne odignoroval jej náznaky na flirtovanie.
,,To je dobrý nápad." Podoprela som si rukou bradu a sledovala ho. Aj on sa na mňa pozeral a po chvíli sa ku mne naklonil, a neviem čo chcel urobiť, ale kým som to stihla zistiť, odtiahla som sa.
,,Bože, neviem čo to bolo. Prepáč, ja... Nemôžeme na to len zabudnúť a tváriť sa, že sa nič nestalo?" spýtal sa nádejne a ja som sa na ňom zasmiala. Nebol nervózny, len taký rozrušený, alebo ja neviem.
,,A čo sa stalo?" nevedomky som sa opýtala s povzbudzujúcim úsmevom a ďalej sledovala tú čašníčku, keď nám obom priniesla želané kávy a zákusky.
,,Takže kde pracuješ a ako sa voláš celým menom?" Zasmial sa tak pekne, až mi tým pripomínal Richarda.
Bože, nemysli naňho stále.
,,Volám sa Daisy Bennet a pracujem ako sekretárka vo Williams' architects." oznámila som a čakala na ten prekvapený výraz alebo nadvihnutie obočí, ako u všetkých, ktorým som to doposiaľ povedala. Jednoducho boli prekvapení, že som pracovala v najväčšej firme v New Yorku. No uňho sa nič také nedostavilo, len prikývol a napil sa kávy. ,,A ty?"
,,Ja som lekár." povedal a ja som zostala milo prekvapená.
,,To je super, vlastne som to vôbec nečakala, ale milo si ma prekvapil." priznala som s ďalším z radov mojich úžasných úsmevov.
,,No hej. Všetci vravia, že by tipovali, že pracujem vo fitku." prekrútil očami, ,,Niežeby som sa tým chcel chváliť." Zasmial sa, keď si odkrojil zo svojho koláča.
,,A aký doktor vlastne si?" Trochu zle položená otázka ho rozosmiala a aj mňa.
,,Som vlastne zubár." mierne sa zasmial, ,,Vlastne každému hovorím, že som lekár, ale vieš.. Som sčasti aj lekár."
,,Ja to chápem." Mávla som rukou, ,,Ale vlastne ty si lekár, takže neklameš."
,,Asi som ťa teraz sklamal, keď vieš pravdu." povedal asi dúfajúc, že to zamietnem.
,,Nie, vôbec nie."
,,Tak koľko máš rokov?" spýtal sa, ,,Viem, že je to asi nezdvorilé sa to pýtať, správny gentleman.."
,,Ale nie, veď ty si úplne správny gentleman." prerušila som ho so smiechom. Bol to iný typ ľudí, na akých som bola zvyknutá, a preto sa mi páčil. Rozumeli sme si, aj keď poznáme len asi pár dní.
,,Tak to je potom dobre." usmial sa, stále očakávajúc moju odpoveď.
,,A mám dvadsaťšesť." povedala som, na čo on prikývol.
,,Ja mám dvadsaťosem, takže nie je medzi nami nejaký veľký vekový rozdiel, čiže sa nemusíš báť, že som nejaký pedofil alebo tak." s úsmevom hovoril a ja som ho pozorovala.
,,Neboj, ani tak nevyzeráš."
Prečo ma vlastne pozval von? Očakáva odo mňa niečo? Bol pekný aj milý, ale nechcela som spať s hocikým, to vážne nie.
,,Asi by som mala ísť." oznámila som, keď som sa zdvíhala zo stoličky. Prekvapene na mňa pozrel a vstal tiež.
,,Počkaj, povedal som niečo alebo?"
,,Nie, nie. Ty si nič nespravil. Ja len nechcem, aby si si myslel, že som taká žena, čo ti hneď dá na prvom stretnutí. Vážne taká nie som. A vlastne.. prečo si ma tu pozval?" vysvetľovala som mu potichu, aby to nikto nepočul. Pripadala som si ako moja matka, bože.
,,To je dobré, vážne. Ani neviem prečo, len si sa mi zdala sympatická a chcel som ťa viac spoznať. Len aby si vedela, nič som neočakával po tomto stretnutí. Ja nie som taký." Chytil mi ruku, no hneď ju aj odtiahol, ako by vedel, že mi to vadilo. Ale mne to nevadilo.
,,Dobre, dobre. Prepáč, ja som trochu mimo.. Ale aj tak už musím ísť." povedala som, ,,Ale môžeš mi ešte zavolať. Rada som ťa spoznala, aj keď len trochu."
,,Ja ti určite zavolám." oznámil, keď prichádzal bližšie ku mne. Prikývla som a to som už išla do svojho auta.
Určite nezavolá.
