43.kapitola:

3.3K 126 2
                                    

                                                                                                                                       Richard:

,,Teším sa, keď uvidím ksicht tej štetky, keď to zistí." zasmiala sa Ruth, keď sedela na mojom kolene. Ja by som ju v tej chvíli najradšej zhodil a začal do nej kopať, stále viac, až kým by nezhnila. Bola taká škodoradostná a odporná.

Nechcel som mať s ňou nič spoločné, no, bohužiaľ, som musel. Pozeral som von oknom a vôbec nevnímal, čo hovorí. Bol som myšlienkami úplne inde. Pri Daisy. Keď sa toto dozvie, tak jej to veľmi ublíži, a to som nechcel. Záležalo mi na nej.

Ľúbil som ju, kurva.

Zhodil som Ruth z mojich kolien, no nie tým spôsobom, akým by som chcel. Vstal som a začal si baliť moje veci. Ona sa zas zasmiala a zozadu ma objala. Prechádzala mi po hrudi tými veľkými, červenými nechtami, až mi začínalo byť zle.

,,Nechaj ma." zavrčal som na ňu, na čo sa prekvapivo odtiahla. Obula si svoje veľké topánky a čakala, kým budem hotový. Nič som nepovedal, len som odomkol kanceláriu a otvoril dvere.

No tá, ktorá oproti bola a zamykala kanceláriu, som práve tak strašne nechcel, aby videla toto tu.

Keď sa otočila, nevedel som identifikovať to, ako sa cíti. No nejak som to vedel, len ona sa tvárila tak normálne.. akoby jej to bolo jedno. Chcel som niečo povedať, naozaj som chcel, len som vôbec netušil, čo by som mal. Keď sa tá mrcha zasmiala, tak som myslel, že jej fakt vlepím. 

Daisy sa bez slova otočila a rýchlo kráčala preč. Už som bol v pohybe, no zastavila ma Ruthina ruka. Nič som nepovedal, odstrčil som jej ju a rýchlo išiel za Daisy, aby som jej to vysvetlil.

Aj keď ju to bude bolieť tak či tak. Zachoval som sa ako idiot, no inak som nemohol. No možno mohol, ale bez peňazí by som neviem, čo robil. Nebol som nejaký ten namyslený fracek, čo musí mať každý cent, ale čo by som potom robil?

Moja matka bola šialená, a to doslova. 

Cítil som sa strašne. A keď som jej to už všetko vysvetlil, tak som sa cítil ešte strašnejšie pod tým jej pohľadom. Bol plný bolesti. Začal som jej tam hovoriť, ako veľmi ma to mrzí, no mňa to naozaj veľmi mrzelo. Keby som mohol urobiť to, čo som naozaj chcel, tak by som bol s Daisy.

A možno by som sa s ňou aj oženil. Mohol som to povedať matke, ale jej by sa taká dobrá duša ako je ona vôbec nepáčila. A, samozrejme, že by som ju k tomu vôbec nechcel nútiť. Ostal som prekvapený, keď ma objala, a ešte viac, keď ma pobozkala.

No nič som sa nepýtal.

Len si užíval moment.

Len som nechal dohrať to posledné. To naozaj krásne. Mohol som sa na to vykašľať a byť s ňou, no nejak som nemohol. Potom som ucítil tú prázdnotu, keď sa odtiahla, a ja som už necítil jej pery na tých mojich.

Koniec.

S tým hnusným pocitom, pri ktorom nebudem môcť spávať, som došiel k môjmu autu, kde na mňa už čakala tá mrcha. Opierala sa o auto, ako by jej to patrilo. No teraz možno aj bude, nie?

Odomkol som auto, a keď si doňho nasadla, tak som otvoril dvere na svojej strane. Ešte som sa pozrel na Daisy, ktorá práve odchádzala so svojim autom. Snažil som sa trochu upokojiť a nastúpil som do auta. 

,,Čo ti je? Nepovedz, že si sa do nej zamiloval." zasmiala sa Ruth, keď som už vyšiel na diaľnicu. Ja som sa zamračil, no nič nepovedal. Nemusí vedieť, že je to pravda. Nikto to nesmie vedieť.

,,No to vážne??" prekvapene sa opýtala, ,,Do nej? Prečo práve do tej.."

,,Sklapni!" povedal som s nadmieru pokojným hlasom, ,,Vyprosujem si, aby si o nej takto hovorila. Vôbec ju nepoznáš a ty, Ruth, by si sa mala radšej pozrieť na seba. Nemám na teba náladu."

,,Predtým si mal." Usmiala sa a chytila ma za stehno. Nič to so mnou nerobilo, práveže som mal ešte väčšie nervy ako vtedy. 

,,Tak predtým som bol idiot." priznal som. Bol som taký veľký idiot, že väčšieho na tomto posratom svete ani niet. Vlastne aj teraz som.

Bez ohľadu som v rýchlosti otočil auto a išiel ju odviezť domov. Kašľal som na to, že mala byť dneska pri mne. Chcel som byť sám, a keď už, tak s ňou nikdy.

,,No ty vole, teraz ideš ku nej a vyznáš jej lásku?" Znovu sa zasmiala a radšej tú ruku dala preč. Jej bolo asi jedno, že ju vôbec nemám rád, stačia jej prachy a už bude šťastná.

,,Idem ťa odviezť domov." prerušil som ju, kým by začala zas niečo hovoriť, ,,A je mi jedno, že to povieš matke. Chcem byť sám." 

,,Dobre, nepoviem jej to." Ostal som prekvapený, keď to povedala. Veď tá mrcha nemá žiadne city a neberie na nikoho ohľad, len na seba.

,,Je mi to jedno." Dobre, toto na ňu trochu nesedí. Určite má niečo v pláne. Alebo ja som len namýšľavý idiot. S nadvihnutým obočím som ju pozoroval a čakal.

,,Vážne nechcem, aby si ma neznášal. Nie je to tak, že som povedala otcovi, nech nám vybaví sobáš. Ja som o tom vedela až neskôr. " priznala.

Len som sa zasmial a chcel jej povedať, že je neskoro, ale radšej som to nechal tak. Pred jej bytom som zastavil a čakal som, kým vystúpi. Nahla sa ku mne, pobozkala ma na líce a otvorila dvere.

,,Dobrú noc, zlato." pozdravila a zavrela za sebou dvere.

Zhnusil som sa sám sebe. Ja s touto ženou nebudem žiť.

Nie, musím niečo vymyslieť.
                                     

Mám ďalší príbeh s názvom Hravá. Môžete sa naňho poprieť. Už je vlastne dokončený.

Môj drahý šéf ✔Where stories live. Discover now