Keď som už pila asi piaty drink so zvláštnym názvom a Lucas stále neprichádzal, tak som už prestala dúfať, že vôbec príde. Nedvíhal mi telefón a neodpovedal na správy. Tak som tam len tak sedela na sedačke a pozerala na ľudí okolo. Chcela som urobiť niečo bláznivé. Mohol za to aj alkohol v krvi, no a aj to, že môj život bol poriadne nudný.
Dopila som už môj drink a keď bolo počuť chlipanie slamky, tak som vstala a vybrala sa ku pultu. Boli tam nejakí chlapi, tak som sa rozhodla, že sa s nimi porozprávam. To by som asi nikdy neurobila, keby som bola pri zmysloch, ale tak čo už.
Všetko je raz po prvýkrát.
Sadla som si na stoličku tesne vedľa nich a hrala sa akože s mobilom, ale nakoniec som ho vypla. Lucas bol nedostupný a ja som tu bola sama, tak som sa mohla aspoň trochu zabávať s týmito chlapmi.
,,Hej, kočka. Čo ty tu tak sama?" zakričal na mňa jeden slizký, starý chlap. Odvrátila som od neho pohľad a robila sa, že som ho nepočula.
,,Vediem si denník, koľko chlapov sa ku mne prihovorí, keď som sama." povedala som nakoniec, no on sa len uchechtol a podišiel ku mne.
,,Nechaj ju, Gregor." povedal jeden z tých pekných chlapov, pri ktorých som sedela. Ten chlap - Gregor - si niečo zamrmlal a potom sa vzdialil. Ja som si vydýchla a ďakovne sa pozrela na toho chlapa, ktorý ma zachránil. Vyzeral mlado, asi v mojom veku a mal pekné, hnedé oči.
,,Som John." predstavil sa mi a usmial sa na mňa.
,,Daisy." stroho som odpovedala a usmiala sa tiež, aby si nemyslel, že som nevychovaná.
,,Daisy. To je meno pre psa." povedal nejaký ďalší chlap z ich partie. Vyzeral okolo tridsiatky a mal čierne vlasy.
,,Tak som pes." povedala som si skôr pre seba a oni sa zasmiali. Chcela som byť vtipná, ale nemala som náladu. No asi sa to podarilo.
,,Takže koľkí sme v poradí v tom tvojom denníku?" spýtal sa s neskrývaným smiechom a prisunul sa ku mne bližšie, aby ma počul.
,,Prestala som počítať."
,,Čo tu robíš tak sama?" spýtal sa ma John a dopil svoj pohár. Mykla som plecami a chcela si už zapnúť mobil. Mala by som ísť domov.
,,Pripi si s nami." ponúkol sa ten, čo si ma pomýlil s psom.
,,Už idem domov." zamietla som a keď sa mi zapol mobil, tak som zistila, že je už polnoc. Ráno nevstanem do práce a Richard mi to dá poriadne vyžrať. Ešte keď je na mňa nahnevaný.
,,Ale nechoď."
,,Musím. Inak ma pán potrestá." zavtipkovala som a asi to zabralo, keďže sa zasmiali.
,,Tak ťa odprevadíme. Aj my už musíme ísť." ponúkol sa John a pozeral na moju reakciu.
,,Tak poďte." Oni sa zdvihli spolu so mnou a poslušne za mnou kráčali. Keď sme už boli vonku, tak mi začal zvoniť telefón. Pozrela som sa a volal mi Richard. No super. Spomeň čerta.. Čo asi potrebuje?
Rozhodla som sa, že mu to nezdvihnem. Síce by som sa mu mala ospravedlniť, no teraz sa musím sústrediť na cestu domov. Od tohto baru to bolo do môjho domu asi dvadsať minúť, a keďže auto som tam musela nechať, tak sme išli všetci peši.
,,A vy sa voláte?" ukázala som palcom na toho čiernovlasého a na ďalšieho hnedovlasého.
,,Ja som David a toto je Noah." predstavil sa mi čiernovlasý a ukázal na toho druhého. Prikývla som a ďalej kráčala s nimi tmavými, málo osvetlenými uličkami.
Nemala by som sa báť?
