Netrvalo dlho, kým som sa zobudila, lebo aj keď som spala, cítila som všade tú pulzujúcu bolesť.
To všetko mi pripomínalo tie časy, ktoré som doteraz prežívala. Všetky tie emócie.
Bezmocnosť.
Utrpenie.
Nechcela som to zažívať znova.
Už nikdy.
Nechápala som, prečo ma len zbil a nepýtal si niečo iné. Vždy to tak bolo. Počas nášho vzťahu - toho, v ktorom som už bola zvyknutá na to všetko - ma takto bil, ale vždy mal na to nejaký dôvod. A hneď potom, ako ma zbil, si robil so mnou, čo len chcel. Síce som za to vôbec nemohla, mala som pocit, že áno. A to je tá chyba.
Čo ho vedela naštvať nemuseli byť hneď vážne veci. Buď to bolo niečo v práci alebo ho niekto vytočil.
Ja som bola jeho fackovací panák.
V kuchyni som si napúšťala vody do pohára a vybrala tabletky zo šuflíka. Mala som pocit, že spadnem na zem a rozbijem všetky poháre, čo tu mám.
Po zhltnutí tabletky som pocítila mierne horkú chuť, ktorú som zapila vodou, a išla do kúpeľne, aby som sa na seba pozrela, ako som to vždy robila. Na mojom tele sa rozliehali samé modriny a veľké kruhy pod očami ten výraz ešte zhoršovali.
Takto do práce ísť nemôžem.
Aby nerozoznal šéf môj hlas, na ktorom bolo vidno známky plaču, apísala som šéfovi správu, že sa ospravedlňujem, ale zo zdravotných dôvodov nemôžem prísť do práce a že všetko potrebné vybavím z domu.
--------
Po dome vyzváňal zvuk zvončeka, načo som sa trochu zľakla, no potom som si povedala, že to je prinajlepšom len poštárka. Zbehla som dole schodmi a hľadala kľúče, keďže som sa dnes zamkla, aby náhodou neprišiel Alex a neublížil mi znovu. Doteraz som sa ako tak dávala do poriadku, ale tie modriny, bohužiaľ, stále vidno.
Otvorila som dvere a zrak sa mi stretol s tými krásnymi modrými očami, ktoré mám možnosť vidieť každý deň v práci.
Do chmár.
Zas.
,,Veľmi pochybujem o tom, že ste spadla zo schodov, slečna Bennett." povedal tvrdým hlasom, aký je uňho zvykom. ,,Kto vám to urobil? Váš priateľ? Toto je domáce násilie, za ktoré by ste ho mali nahlásiť."
,,Nie, nič také.. Ja nemám priateľa." šepla som so zrakom upreným na zem, aby som sa vyhla tomu jeho pohľadu.
,,Daisy, kto vám to spravil? Povedzte mi to vy, lebo inak si to zistím sám a viete, že ja to môžem." Zadívala som sa naňho celkom sebavedomo a snažila sa nájsť správne slová. Nechápala som prečo mi tyká, ale nejak som to neriešila.
,,Do môjho súkromia vám nič nie je. A keby ma naozaj niekto bil, vyriešila by som si to s ním sama. Viem sa o seba postarať, tak ako sa aj postarám o túto vec, do ktorej vás, mimochodom, nič nie je." povedala som a odozvou mi bol jeho prekvapený pohľad.
Možno som bola k nemu drzá, no nemala som náladu na to, aby som niečo vysvetľovala svojmu šéfovi.
,,Chcel som vám tu doniesť nejaké papiere, ktoré sú potrebné dozajtra a ako ste vraveli, môžete to urobiť aj tu. Ale nič iné od vás nežiadam.."
,,V poriadku.. Nič, čo by som nezvládla." prerušila som ho.
,,Tak to vidím." Podozrivo si ma premeral, no potom len vzdychol a mala som pocit, že sa vzdal svojho tvrdého výrazu.
,,Neverím vám ani slovo, slečna Bennett, ale teraz to nechám tak. Ale keď zistím, kto to bol, vybavím si to s ním sám. To vám vravím." pošepkal mi do ucha.
Veľmi som nechápala, o čo mu išlo a vôbec, prečo mi niečo šepkal, keď mi to mohol povedať, ale v tom, aby som nad tým premýšľala, ma vyrušil jeho dych, ktorý som ešte stále cítila na mojom krku.
,,V poriadku. Ďakujem za pozvanie dnu, slečna." povedal po chvíli.
Zarazene som sa naňho pozrela a v mysli sa nakopala do zadku.
Hlupák, prečo si si na to nepomyslela?
,,Uh.. Chcete ísť dnu? Vravím vám, že lepšiu kávu ako ja nerobí nikto." navrhla som s úsmevom a snažila sa skryť rozhorčenie.
,,Tak na to som zvedavý."
Vošiel dnu bez toho, aby som čo i len roztvorila dvere, a hneď ma premkol zvláštny pocit.
Nejak rýchlo vošiel dnu. Asi je zvyknutý, že ho ľudia - najmä ženy - ťahajú do svojich eomov. Nechcem, aby tu ostal dlhšie ako je nutné. Musím niečo vymyslieť, aby odišiel, a dať mu tak najavo, že ja nie som ten typ.
,,Do posratého pekla."sykla som, keď som sa obliala kávou, čo bolo aj účelom. Hneď sa na mňa pozrel a ten jeho pohľad...
Počkať, čo ak to zle pochopil?
Rýchlo som išla po servítky, a keď som sa vrátila osušená aj so servítkami, aby som utrela gauč, on tam stále sedel.
,,Tá káva je vážne skvelá. Skoro taká, akú si stále dávam v Homble café ."
Ani som sa naňho nepozrela, lebo som ani nevedela, kde to je.
No asi to bude nejaký podnik pre boháčov.
Mala som čo robiť, aby som po ňom neskončila ako dravá šelma na svoju korisť.
Pána, o čom tu ja rozmýšľam, keď pred chvíľou.
,,Tak to si tam musím niekedy zájsť." odpovedala som a nervne ďalej čistila ten posratý gauč.
,,Tak to tam zájdeme spolu. Veď vám dlžím zato, že ste nepovedala to s Ashley." povedal so zvláštnym úsmevom a položil nedopitú kávu stôl.
Každý o ňom vravel, že je to obyčajný sukničkár, a mne teraz príde, že začnem takto kecať aj ja. S Ashley si minule asi užil a mne jej teraz prišlo trochu ľúto. On to berie ako sex bez záväzkov ako asi všetci, ale väčšina žien si myslí, že teraz sa s nimi ožení a bude im kupovať drahé darčeky.
Hh, chudák ženy.
,,Musím sa ísť prezliecť. Mali by ste ísť." vyháňala som ho.
Len sa nad tým pousmial a upravil si jeho bujné vlasy. Následne vstal a ešte pred odchodom mi povedal : ,,Nabudúce chcem vidieť, ako sa prezliekate."
Ako vážne?
MagduskaDuskova tentoraz pre teba❤
