,,Ehm." odkašľal si Richard. Ja som netušila, či mu mám v tú chvíľu povedať. Liam odišiel asi pred dvoma minútami a on je stále ticho.
,,On ma pobozkal, nie ja. " vysvetlila som konečne. Previnilo som sa zatvárila a radšej sa naňho ani nepozrela.
Mala som nervy na Liama a chcela ísť za ním a všetko mu to vykričať. Mal to naplánované, ale nevedela som ako vedel, že práve v tú chvíľu vojde dnu Richard. Alebo ho už videl vtedy, keď sme sa bozkávali.
Áno.
Šťastná, že som na to prišla, som si ani nevšimla, že si sadol na gauč tesne vedľa mňa. ,,Ani som nevedela, že to chcel urobiť. Myslela som len, že už konečne bude normálny, ale.. asi nie." pokračovala som, lebo som už nezniesla to ticho.
,,Ja viem." usmial sa na mňa a ja som vtedy ničomu nechápala. Keď videl, ako sa tvárim, rozosmial sa.
,,Vôbec nič? "
,,Čo?" stále pobavene sa spýtal.
Asi mu na mne vôbec nezáleží, keď mu vôbec nevadilo, že ma Liam pobozkal. Ale musím si aj uvedomiť to, že spolu nechodíme a možno to berie len ako zábavku. Ale keby to tak bral, tak by mi nepovedal, že ma ľúbi, či?
Už som unavená z toho, ako nič neviem.
,,Nerozmýšľaj nad najhoršími scenármi." prerušil ma z mojich myšlienok. ,,Jasné, že ma to naštvalo a najradšej by som mu upravil fasádu, ale viem, že o teba má veľmi veľký záujem už od neviem kedy a ty si oňho nikdy nejavila nejaký záujem.. Áno, som dobrý pozorovateľ." vysvetlil so smiechom, keď som sa naňho prekvapene pozerala.
,,Chcem ti veriť a aj ti verím.. Teraz poď sem a na všetko zabudni." objal ma svojimi svalnatými rukami a hneď som sa cítila lepšie. Keď v tom ma napadla jedna lišiacka myšlienka.
Dala som nohu na jeho druhú stranu a sadla si naňho. Cítila som sa presne ako keď som hovorila to o mojich kolegyňách, ale čo môžem povedať?
Konečne mám pre čo žiť.
Už som sa nemusela báť toho, že náš vzťah bude nudný. Aj keď sa to normálnym vzťahom nazvať nedá. Ale dúfala som, že sa do tohto bodu niekedy dostaneme.
Ale všetko má svoj čas.
****
Slnko svietilo na nebeskej oblohe, ktorá mala farbu presne ako jeho oči. On nemá oči ako obloha, ale obloha má takú farbu ako on. Naše spojené ruky a to, že som mohla ležať na jeho hrudi, mi vyčarilo úsmev na tvári. Všimol si to aj on, ale neusmial sa naspäť. Len si užíval túto chvíľu ako ja.
,,Ako budeme pokračovať?" opýtal sa nečakane, čím vyrušil túto chvíľu. Zamyslela som sa nad jeho otázkou, ale tiež som nevedela odpoveď.
,,Nechaj to na osud." odvetila som s vlasmi vo vetre.
,,To asi bude najlepšie." zasmial sa, ,, Len chcem, aby si vedela, že teraz ťa nikam nepustím a aj keby som niekedy mal, nikdy na teba nezabudnem. Lebo zabudnúť na človeka, pri ktorom sa cítiš takto.. To sa jednoducho nedá."
Prikývla som a zahľadela sa mu do očí. Našla som v nich celý môj vesmír. Jeho dušu, pocity, ale myšlienky nie. To sa presne odhadnúť nedalo, ale vedela som, čo týmto všetkým myslel.
Oprela som sa o strom a zadívala sa do diaľky. Zo stromu padalo lístie a to nasvedčovalo tomu, že leto sa pomaly končí a príde jeseň. V jeseni mám aj narodeniny, čo ma prinútilo sa zamyslieť nad tým, ako čas rýchlo letí.
Nedávno som bola malé dieťa, ktoré sa učilo bicyklovať, potom som bola školáčka, ktorá sa rada učila, potom prišla puberta a stredná škola, na ktorej som toho tiež dosť zažila, a teraz som tu. Človek sa nad takými vecami zamýšľať musí, aspoň raz za čas. Všetko ide tak rýchlo. To som si vravela, aj keď sa skončil školský rok a začínali sa prázdniny. Každý si to občas povie, lebo tak to je.
Čas je vzácny, nemanipulujme s ním, ale užívajme si prítomnosť. Ako ja som si to teraz užívala s Richardom.
,,Ja ti nechcem sľubovať, že s tebou zostanem navždy, lebo neviem, či to tak bude, ale tiež na teba nikdy nezabudnem. Lebo zabudnúť na Richarda Harrisa, na svojho šéfa, na muža, ktorému som dala moje srdce, to sa tiež nedá."
A teraz sme sedeli tu, v náručí jeden druhého, pri večernom vánku, a obidvaja sme nevedeli, čo nám osud postaví pod nohy. Ale ako som vravela, my to zvládneme a aj keby nie, nikdy na seba nezabudneme presne tak, ako sme si to pred chvíľou povedali.
Nikdy nezabudneš na svoju pravú lásku, ale nikdy skutočne nevieme, či to je naozaj skutočná láska. Môžeme sa tak pri niekom cítiť, ale aj tak nemôžeme vedieť, aká bude budúcnosť. Preto sme to radšej nechali na osud, ktorý jediný vie, čo robí. A či sa rozhodne nás dvoch spojiť naveky, je vo hviezdach.
A ďakujem mojim priateľom, že ma nikdy nenechali samú. Lebo ani bez nich by som to nezvládla. Lebo občas na nich zabúdame a uprednostníme milovaného človeka pred tými, ktorí nás poznajú.
Ďakujem, že si mi priniesol do môjho sveta lásku a nádej. Sľubujem, že sa pokúsim ti to oplatiť, aj keď nie možno dostatočne.
Ale tieto slová zostali nevypovedané, len vryté v našich myšlienkach.
Ďakujem, že som ti mohla dať moje srdce,
Môj drahý šéf.
