Keď som sa už v bezpečí, bez ďalších urazených pohľadov, dostala do mojej kancelárie, tak som tam chcela ostať navždy. Moji jediní kamaráti sú na mňa nahnevaní a ja sa môžem zmieriť s tým, že Tara sa ku mne už nikdy neprihovorí.
Poznala som ju ako svoje topánky a mala som ju už celú prečítanú ako knihu, čo ju tak veľmi milujeme a čítame si ju stále dookola. Lenže bez nej to všetko nezvládnem, potrebovala som kamarátku, ktorej by som sa mohla vyplakať na rameno. Práve teraz, keď ju najviac potrebujem, sa mi otočila chrbtom. Alebo skôr ja jej.
Nepísala som jej, ani nevolala, lebo viem, že potrebuje čas. A hlavne ona ho potrebuje.
Čas je najlepší liek, a keď niekto tvrdí, že nie, tak sa sakramentsky mýli.
Lebo keď ti niekto zomrie, tak po nejakom čase na tú bolesť síce nezabudneš, ale už ju tak veľmi necítiš. Lebo čas je skrátka ten najlepší liek na zlomené srdcia. Aspoň ja si to myslím.
,,Áno?" ozvala som sa do telefónu, keď mi volal Lucas. On jediný sa asi nehneval a som za to rada. Aspoň to môže vysvetliť ostatným a možno sa prestanú hnevať aj oni, či?
,,Si v pohode?" opýtal sa so záujmom a podľa hlasu som vedela, že mu to je ľúto.
,,Neboj," uistila som ho, ,,Určite sa nebude hnevať dlho."
,,Tým by som si nebol taký istý. Má také nervy, že tu rozbila pohár." zasmial sa a ja som cez telefón počula ostatných, ako sa smejú. Zasmiala som sa aj ja, aj keď tak trochu smutne.
,,Počuješ ma?" ozvala sa Tara, lebo mu asi zobrala telefón.
,,Áno." A nastalo ticho. ,,Pozri, veľmi ma to mrzí. Viem, že som ti to mala povedať, ale ja som sa cítila trápne, a aj tak to nič nebolo."
,,Som nahnevaná." priznala a ja som hneď vedela, že sa hnevať dlho nebude. Najprv si musí priznať sama sebe, ako veľmi je, a keď to urobí, tak už to bude v pohode. ,,Do riti, ale nemôžem. Kašlime na to, že sme si nepovedali, že sme spali s tým istým chlapom, dobre? Poď teraz k nám a spolu budeme niekoho ohovárať ako za starých čias."
,,Dobre." pošepkala som celá bez seba. Aspoň nejaká dobrá správa za tento týždeň. Zložila som a ďakovala Bohu, že mi odpustila, lebo teraz som práve potrebovala kamarátku. Kašľala som na prácu a rovno išla za nimi do našej kaviarne.
Richard:
,,Počúvaš ma vôbec?" karhala ma matka, keď bola v mojej kancelárii. Ja som sa trochu oddal myšlienkam, lebo som absolútne nechcel počúvať, čo chystá na moju svadbu.
,,Matka, prečo Ruth? Povedz mi pravdu, nemohla sa ti len tak zapáčiť a hneď už ju chceš za moju ženu." ignoroval som jej predošlú otázku a konečne sa jej to spýtal.
Vedel som, že niečo tají, lebo po mojej otázke sa začala hrať s prstami. Poslušne som čakal, kedy začne hovoriť, a nijak ju do toho netlačil, lebo som vedel, že mi to povie aj sama.
,,Dobre." povedala zrazu, ,,Ako vieš, jej otec je tiež veľký podnikateľ a niekedy pracoval s tvojím otcom. To on navrhol svadbu, ale keď sme odmietli, tak sa začal vyhrážať. Chcel prezradiť nejaké otcove tajomstvá, neviem ani ohľadom čoho.. Ale nie je to až také zlé, nie?" smutne povedala, ale vo vnútri vedela, že je to veľmi zlé.
,,Takže to celé bola ona?" uistil som sa, s nervami na uzde.
Začal som mať strašné nervy, že ma len tak odtrhla od toho, po čom túžim. Tvárila sa ako neviniatko, ale v skutočnosti za všetko môže ona.
Mama na moju otázku len prikývla a chytila ma za ruku, aby som sa upokojil, no mne to nepomáhalo. Nič som matke nehovoril, ale musel som si s ňou pohovoriť.
Chce byť v manželstve s niekým, kto ju nemá rád?
,,Len neurob nič hlúpe a nikomu nič nehovor." Vstala, ešte sa na mňa usmiala a zmizla za dverami. Sama dobre vedela, že to nedodržím, ale nič nepovedala. Musel som ísť za Ruth teraz, aj keď by som nemal.
Otvoril som dvere, ale keď som uvidel na chodbe Daisy, tak som ich rýchlo zavrel. Nemal som chuť ju vidieť, nie za to, že sa na ňu hnevám alebo niečo, ale preto, že keď ju vidím, tak by som s ňou najradšej niekam utiekol a navždy by som bol s ňou. A nechcel som vidieť jej pohľad, ktorý mi ukazoval, ako som jej ublížil. Možno to nerobila nárokom, ale robila to.
Celý týždeň som sa jej vyhýbal a snažil sa si všetko urobiť sám, len aby som ju nemusel stretnúť. Aj tak ju budem vidieť a správal som sa detinsky, no to som celý ja. Keď sa už vzdialila tak, aby ma nevidela, rýchlo som otvoril dvere a išiel až do výťahu, aby som sa zviezol na poschodie, kde by mala byť Ruth.
