,,Daisy, stoj!" kričal za mnou Richard, keď som už bola na poschodí. No ja som ho ignorovala a snažila sa robiť, že mi nič nie je. Ale slzy sa nedalo zastaviť. Bežal za mnou, a keď som ho už počula dosť blízko, aby ma dobehol, tak som sa otočila. Cítil sa previnilo, lebo som to na ňom mohla vidieť až veľmi.
,,Pozri, ja to chápem. Ty si už taký a to, že som sa do teba zaľúbila.. za toto si môžem len ja. Nedával si mi falošné nádeje, len som do toho jednoducho spadla, tak ako sa to stáva. Za nič nemôžeš, dobre? Ja len.." Utrela som si ďalšie slzy a chystala sa mu niečo povedať. Ale nevedela som ani čo. ,,Jednoducho kašli na to. Zabudni na mňa." Chystala som sa odísť a zabudnúť, no na to by som asi nikdy nezabudla.
,,Aj keby som chcel, tak by som nemohol." Chytil ma za predlaktie a otočil ku sebe. Nevedela som, čo sa chystá urobiť, a tak som len stála na mieste a čakala, čo z neho vyjde. Už, už mi niečo povedal, lenže musela tá blbá krava Ruth prísť a vyrušiť ho pri tom.
Obaja sme sa obzreli za ňou, kde si klopkala svojimi topánkami a hmkala si k tomu. Blížila sa k nám a ja už som nejak tak vedela, čo má v pláne.
,,Ideme už?" spýtala sa Richarda, a on sa na ňu ani nepozrel. Zasmiala sa a pozrela si na nechty.
,,Chcel ma práve zobrať ku nemu domov. Vieš." umelo sa zasmiala. ,,Ako aj minule.. Ráno mi spravil raňajky a o tom, čo sme robili v noci, ti radšej hovoriť nebudem. Je to úžasný muž. Šťastná je tá, ktorá ho má." Tým svojim arogantným spôsobom mi zamávala jej prstami a ja som si na jej prste mohla všimnúť zásnubný prsteň. Nechápavo som sa pozrela na Richarda, ktorý nevedel, čo robiť.
,,Čo teraz? Chceš mi tvrdiť, že si s ním zasnúbená?" ironicky som sa zasmiala. Jej úsmev sa zväčšil a objala Richarda okolo ramien.
,,Oh, vážne? A ako sa to stalo?" zaujímala som sa a priblížila sa k nej. Ona sa pozrela na Richarda, aby mi to asi vysvetlil on. Ešte ho pohladila a potom so sprievodom klopkania jej opätkov, odišla. Ja som čakala na vysvetlenie.
,,Tvrdil si mi, že nie si na vzťahy, a teraz sa ideš dokonca ženiť? A s Ruth?" vysypala som to naňho, keďže on bol stále ticho.
,,To moja matka." povedal a tým mi zabránil v odchode, ktorý som chcela uskutočniť.
,,Aha, takže tvoja matka požiadala Ruth o ruku?" zasmiala som sa a stále čakala. Žeby to bola pravda? Ale jedno som vôbec nechápala.
Prečo sa, do chmár, ide ženiť?
Nie, toto vôbec nedáva zmysel. Ale prečo mala potom na ruku zásnubný prsteň? Áno, mohol byť hocikoho, no on to nijak nevyvrátil, ale bol ticho.
,,Dá sa to takto povedať." Podišiel bližšie ku mne a pozeral mi do očí. ,,Nepoznáš moju mamu, ona je šialená. Jednoducho za mnou prišla dnes ráno, že sa už musím oženiť. Vravel som jej, že nie, že to nie je jej vec, no ona sa mi potom začala vyhrážať, že ma vydedí. A vravím ti, že ona je toho schopná. Moja matka je hrozná a nikdy ma nemala rada. Potom začala rozmýšľať, koho by som si asi tak vzal, a keď si spomenula na Ruth, tak sa celá rozžiarila. Vždy ju mala rada a podľa nej je ideálna manželka pre mňa. Tak si ju zavolala a poznáš Ruth. Žiadne ďalšie otázky - súhlasila. Bolo to dohodnuté aj s jej otcom a ja som o tom nemal ani šajnu. A nemohol som robiť vôbec nič. Nechcem sa ženiť, to vôbec nie, ale nemám na výber. Jednoducho nemám. Možno to nechápeš, ale nepoznáš moju rodinu." hovoril to tak bolestivo, až som chcela prísť ku nemu a objať ho.
Je naozaj jeho matka taká mrcha? Dosť mi pripomínala moju, no moja matka by sa mi nevyhrážala, že ma vydedí, len aby som sa vydala. Bola som si dosť istá, že mi hovorí pravdu. Bolo to na ňom aj vidno. Aj tú ľútosť voči mne. A preto to bolo pre mňa ešte ťažšie.
Bude sa ženiť. S Ruth. Moje srdce práve prasklo a prestala som vnímať jeho reči, ako ho to veľmi mrzí a podobne. Len som sa od neho vzdiaľovala a snažila sa skryť tú strašnú bolesť, ktorú som cítila. No on vedel, ako som sa cítila.
Vedel, ako mi to ublížilo, a čo k nemu cítim. A tým to bolo ešte horšie. Vravel, že nemá na výber; prečo by nemal? Áno, keď ho vydedí, tak príde o peniaze, no stále má firmu, či nie? Ale pošpiní mu to jeho meno a možno stratí aj firmu.
Chápala som ho, aj keď by som mu najradšej dala facku. Ale najradšej by som ho objala. A tak som aj urobila. Podišla som k nemu, keď stále rozprával tie veci, a silno ho objala. On mi to opätoval a ja som sa cítila, akoby ma opúšťala moja duša.
Moje srdce.
Posledný bozk.
Posledný krásny, najkrajší bozk a potom som sa vybrala preč.
S pochopením a zlomeným srdcom.
Je takáto kombinácia vôbec dobrá?
