Poznáte ten pocit, keď už ani neviete, čo so sebou, lebo ste taký zranený, že keby vás niekto zbil, tak vám by to bolo už úplne jedno, a ešte by ste mu zaplatili, aby vás zbil poriadne?
Prvýkrát v živote som sa tak cítila. Nebol to ten pocit, ktorý som zažila s Ewanom a Alexom. Bol iný.. odlišný od iných. A ja som podľa neho vedela, že som Richarda ľúbila najviac. A stále ľúbim.
Ale on mňa nie a musím sa s tým zmieriť. Keď by každý čakal, že pôjdem domov a budem tam plakať, tak sa mýlil. Nejdem domov. No plačem už aj tu v aute, ale chcem ísť niečo urobiť. Nechcem sa opiť, to by urobil každý, a aj tak to ničomu nepomôže. A nemohla som byť teraz sama.
Napísala som Johnovi, či nepríde ku mne domov. Ani som nemusela dlho čakať, hneď odpísal, že tam bude do polhodiny. Možno je to úplne detinské a blbé, čo idem urobiť, no ja sa teraz na nič iné necítim. Môžem zažiť toto, čo s Richardom, s niekým úplne iným. A vybrala som si práve Johna, lebo je dobrý a chápavý. Možno ho len využijem, ale predsa nič nestratí.
Zotrela som si ďalšie slzy, ktoré tiekli, a nútili ma stále myslieť naňho. Ale ja som to nechcela. No nemohla som s tým nič robiť. Bála som sa, že kvôli tomu, aká som teraz bola, by som mohla havarovať. A ďalšie modriny a úrazy by som nechcela. Trochu som spomalila, lebo som sa rútila ako šialená. A práve teraz som šialená bola a musela som dávať pozor, čo robím, aby som nespravila nejakú hlúposť.
Pozerala som sa von, na ľudí so psom, na deti, na dôchodcov, na ten ruch. Rozmýšľala som, aké to bude, keď ja zostarnem. Akého, alebo či vôbec budem mať, nejakého manžela, deti, vnúčatá. Život ide tak rýchlo, že ani nevieme kedy a už ležíme v posteli, máme vrásky a plačeme nad stratou svojej polovičky. Všetko to tak rýchlo zbehne. Z malého dieťaťa do školáka, vysokoškoláka, potom príde práca, možno manžel, deti, rodina, až zostarneme. Kolobeh života.
Život.
Radšej som sa zamýšľala nad takými vecami, len aby som nemyslela naňho. Ale aj tak sa pri každej možnej myšlienke objavil zrazu on. Dokonca som ho videla v zrkadle. Začínala som blúzniť. Zažmurkala som a vyhnala ten odraz jeho tváre z mojej mysle.
Keď som zaparkovala a vystúpila z môjho auta, utekala som rýchlo dnu, keďže ma zase prekvapil dážď. Predtým, než príde John, som sa musela dať do poriadku, lebo som asi vyzerala ako najväčšia troska na svete.
Vyzula som si topánky a hore schodmi som sa vybrala do mojej izby. V rýchlosti som si dala sprchu, keďže som mala ešte trochu času. Keď som sa už vysušila, len som si miesto sukne dala legíny a obliekla si nejaké tričko. V zrkadle som sa upravila a opláchla si vodou tvár. Nadýchla som sa, a tak aj zahnala slzy, čo chceli vyjsť na povrch. Dole schodmi som rýchlo preletela a ešte som si v kuchyni dala vodu. Vybrala som nejaké víno, čo som mala doma a nachystala dva poháre. Už len čakať, kým príde.
Sadla som si na stoličku vedľa stola a len dýchala. Ani som nemusela dlho čakať, už niekto zvonil na dvere. Postavila som sa a nedočkavo otvorila dvere. John sa na mňa usmial a išiel mi pozdraviť, no ja som ho schmatla za ruku a vtiahla ho do domu.
,,Ou, tak dobre." nechápavo povedal, a keď som sa zasmiala, tak sa zasmial aj on.
,,Ahoj." pozdravila som ho, aby som nevyzerala pred ním ako nehostiteľ. Akoby som ho sem zavolala len na jednu vec. A vlastne..
,,No ahoj." Usmial sa, najprv jemne, a potom sa z toho vykľul dokonalý úsmev akoby z časopisu. Opätovala som mu ho a prezrela som si ho. Mal oblečené tiež len tričko a nohavice. Asi sa na mňa tešil, keď prišiel tak rýchlo. Usmiala som sa ešte viac a zavolala som ho do kuchyne, aby išiel za mnou.
,,Neviem.. Dáš si víno?" spýtala som sa ho trochu nervózne. On prikývol a sadol si za stôl, kým ja som nám do pohárov liala víno.
,,Som rád, že si zavolala. Vlastne som len doma sedel a čakal na spasenie. A práve prišlo." hovoril, a ja som mu podala pohár. ,,Myslel som si, že už sa asi nestretneme, lebo ja som ti volať nechcel. No chcel, ale myslel som, že ma pošleš do riti."
,,No vidíš, že nie." zasmiala som sa a napila sa vína. On urobil to isté a potom sa na mňa pozrel a usmial sa. Ja som sa pozrela na moje nohy a pochopila som. Mala som na sebe tie papuče s jednorožcami.
,,Dostala som ich k narodeninám." so smiechom som mu povedala a vyzula si ich.
,,Veď mne sa páčia."
,,Ideme do obývačky?" spýtala som sa, aby sme sa už o tej téme nebavili. Prikývol a s pohárom v ruke sa tam vybral. Ja som tam pohár nechala a išla za ním. Sadla som si tesne vedľa neho a pozorovala ho. Keď dopil celý pohár na jeden hlt, tak som uznanlivo prikývla a on sa zasmial.
Položil pohár na stôl a sústredil sa len na mňa. Potom, už ani neviem ako rýchlo, som ho pobozkala, a keď vôbec nespolupracoval, tak som sa odtiahlaa najradšej som chcela si streliť facku.
,,Oh, prepáč." ospravedlnila som sa, keď nič nepovedal. Len som sa oprela o gauč a bola ticho. Chcela som mu povedať, nech na to zabudneme, no on ma prerušil tým, že ma začal bozkávať.
Páčilo sa mi to, veď prečo by aj nie? A možno som aj trochu prestala myslieť na Richarda.
Zahnala som Richarda do kúta mojej mysle a popri bozkoch som mu vyzliekla tričko a začala ho ťahať do spálne, kde sa nechal ťahať rád.
