Ako sa zdalo, mama bola v poriadku. Pýtala som sa na tú brošňu, no ona nevedela vôbec o ničom. Vraj ju niekde stratila, no ja pochybujem, že ju stratila. Muselo tam byť niečo, o čom neviem.
Ale ako by sa k nej Ewan dostal?
Richard, ešte potom, ako som dovolala s mamou, ma odviezol domov. Vravel, že nemám nikam chodiť sama a že teraz bude stále pri mne.
Veď kto by chcel mať niekoho na svedomí, nie?
Aj potom bol celý večer pri mne a snažil sa ma rozptýliť. Nemusíme to brať hneď tou sexuálnou cestou. Išlo len o rozprávanie a spoznávanie sa. Čo som sa dozvedela, bolo to, že má staršieho brata, ktorý býva tiež tu v New Yorku, ale nešliapa v tých chodníčkoch, ale je maliar. Zvláštne, že som o tom nevedela.
Ja som mu rozprávala o mojom bratovi Cashovi a jeho sľubnej kariére manažéra. Na tom večeri niečo bolo. Možno to bol len ten blbý pocit, že nie som konečne sama. Alebo že sa rozprávam s najsexuálnejším mužom, akého poznám, a preto som bola tak mimo. Alebo som sa bála. Bojím sa, čo má Ewan v pláne.
Čo ak zas ublíži mame, keď nebudem pri nej?
Dosť bolo tých myšlienok. Možno si to len namýšľam, ale možno nie. A zase pochybnosti. Zase veľa otázok a nijaké odpovede. Ale mama je v poriadku. Vravela, že sa ani nepohne z domu, aj keď tomu nechápala. Takže tým pádom by sa k nej nemal ako dostať.
Práve sedím v aute s Richardom.
Áno.
Dneska je utorok. Nebola som ani v práci, lebo mi to nedovolil a on z nej odišiel skôr, ako by sa malo. Bolo to milé, lebo to urobil kvôli mne. Vlastne teraz máme namierené na obed. Nepovedal mi, kde presne na obed, len že sa mám nechať prekvapiť.
,,Nad čím rozmýšľaš?" opýtal sa a na sekundu sa na mňa pozrel, no ďalej pozeral na cestu.
,,Nad tebou." zamyslene som odpovedala a až potom mi došlo, čo som povedala.
,,Predstavuješ si ma nahého a mokrého, ako vychádzam zo sprchy, rovno k tebe na posteľ, a..."
,,Nie, to určite nie." odpovedala som so smiechom. Vedela som, že to robil kvôli mne. Nemusel ani vedieť, čoho a bojím a čo sa stalo, ale robil to. Čaroval mi ten úsmev na perách.
,,Tak si to predstavuj. Pomáha to proti stresu a únave. Aj ja si ťa takto nahú predstavujem každý večer."
Pohla som hlavou, až som sa buchla do okna, čo spôsobilo ešte väčší smiech.
Nie je predsa nič lepšie ako smiech, nie?
,,Ale ja to myslím vážne." už s vážnou tvárou povedal. Pokrútila som hlavou a pozrela sa von. Zas bolo slnečno, ba až horúco. Preto som si zobrala riflové kraťasy a košeľu s krátkym rukávom. Dosť neformálne, čo som si neprestala myslieť, ani keď sa Richard objavil v košeli a nohaviciacz, keďže bol v práci a neprezliekol sa.
,,Už sme tu." zahlásil a vystúpil z auta. Ja som urobila to isté a nečakala ani jednu sekundu, aby som sa mohla nadýchať čerstvého vzduchu.
Išla som stále za ním, keď sa vybral dnu do malej budovy. Vošli sme do pizzérie, čo ma prekvapilo, lebo zvonka nebol žiadny názov. Zvláštne.
Richard išiel po schodoch hore a ani ma nenechal si to tu na chvíľu obzrieť. Keď otvoril ďalšie dvere, pochopila som, že ide na balkón. Ale nikto tu nebol, čo bolo tiež zvláštne.
Veď prečo by aj, keď je tak horúco?
Sadla som si na stoličku oproti nemu a zadívala sa naňho. Musím uznať, že je tu pekne. Taká malá pizzéria, s malým počtom ľudí, celkom ďaleko od civilizácie. A nebolo tu vôbec rušno.
,,Je tu pekne." Rozhodla som sa niečo povedať.
,,Áno. Keď som bol menší, tak som sem často chodil. Je to ďaleko od toho ruchu. Celkom príjemne."
Asi mi čítal myšlienky alebo vážne neviem.
,,A ty si kde vyrastala?" opýtal sa.
,,Ja somm vyrastala na Vidieku. Farmy, zvieratá, lesy.." Pri tých spomienkach som sa pousmiala. ,,Nedá sa zabudnúť."
,,To muselo byť niečo iné. Chcelo sa ti odtiaľ odísť? Sem do tohto tu?" Porozhliadol sa navôkol a potom sa usmial.
Prečo musí byť tak horúco a on tak sakramentsky krásny?
,,No nie, ale musela som. Nemôžem povedať, že to ľutujem. Toto mesto ťa donúti na všetko zabudnúť a plne sa venovať len práci."
,,Môžem potvrdiť." uchechtol sa, ,,Ja som žil len v meste. Neviem, aký je život tam, kde je príroda. Len samé mesto, smok, veľa ľudí.." znechutene hovoril.
,,Tak to aby ti niekto ukázal."
Zatiaľ nám priniesli pizzu, ktorú nám objednal už na začiatku, a my sme začali jesť. Keď sme dojedli, zaplatil a ťahal ma hore na nejaký kopec, kde bol krásny výhľad na celý New York.
,,Bývam tu už celkom dlho, no na takomto peknom mieste som ešte nebola. Je tu nádherne." rozplývala som sa a pozorovala mesto, v ktorom žilo tisícky ľudí, no teraz sa tie tisícky zdali ako malé mravce.
,,No.. aspoň nejaký útek od reality." pritakal s pohľadom upretým na mňa a sadol si ku mne na lavičku, ktorá tu bola.
Aj na toto mysleli.
Prisunula som sa ku nemu bližšie, aby som ho počula, lebo začal fúkať vietor.
,,Povedz mi o tom chlapovi, ktorý sa ti vyhrážal." po chvíľke ticha povedal.
,,To je dlhý príbeh. A je to trochu osobné. Nič proti, ale nechcem to vešať práve môjmu šéfovi na nos."
,,Dneska nie som tvoj šéf."
,,Bolo to, keď som bola pubertiačka. Ewan bol moja prvá láska.." A tak som mu to všetko povedala. Možno som nemala, no možno mala. Nie je lepšie sa vyrozprávať niekomu, koho sotva poznáte? Komu to môžete povedať zo svojej strany tak, aby pochopil, ako sa cítite?
Dneska predsa nebol mojím šéfom, nie?
,,Mrzí ma to. Musela si si prejsť niečim strašným." povedal a objal ma. Ja som mu objatie opätovala, a aspoň ma na chvíľu zohrial, keďže vietor stále silnel. A k vetru sa pridali aj kvapky dažďa, ktoré som ale ja nevnímala.
Jeho vôňu. Jeho teplo.
Zrazu sa úplne rozpršalo, čo nás oboch zobudilo. Pustila som ho a po chvíľke pozerania sa na seba ma poťahal za ruku a bežali sme do auta. Bežali sme z kopca so spojenými rukami, čiže keby sme spadli, neviem, ako by to vyzeralo. Keďže sme boli ďaleko od auta, tak nás poriadne spršalo. Nakoniec som ho uvidela.
Rýchlo ho na diaľku odomkol a celí mokrí sme si sadli do auta. Boli sme zadýchaní, akoby nás naháňali vlci. Bolo mi to vtípné, tak som sa rozosmiala. On sa pridal hneď ku mne.
Keď sme sa dosmiali, pozerali sme sa na seba. Obidvom sa niečo vtedy písalo v hlave. Niečo ma ku nemu ťahalo až tak, že som k nemu priblížila svoju hlavu. Sekundu bol zamrznutý, no potom sa aj on ku mne priblížil.
Kašli na to, Daisy. Dneska nie je tvoj šéf.
A tak nebol. Zacítila som jeho krásne mäkké pery na tých mojich. Ale bola som to ja, kto urobil prvý krok. Chytila som ho vzadu za hlavu a on ruky položil na môj pás. Vzrušujúcejšie som sa asi nikdy ani necítila a mala som chuť ho bozkávať aj inde.
Neviem, ako dlho sme sa tam tak bozkávali, no prerušil nás blesk. Teda len mňa. Akoby ma osvietilo, že toto nie je správne. Ale možno mi to bolo jedno.
Ja nie som taká, ako on chce, aby som bola.
Odtiahla som sa od neho. Chvíľu sme len predýchávali to, čo sa stalo, a on potom bez ďalších slov naštartoval auto.
Tak asi stále je tvoj drahý šéf.
