,,Povedz mi niečo, Richard. Niečo, čo ešte nikto nevie." prerušila som to ticho, ktoré vládlo medzi nami a pozrela na jeho reakciu. Konečne sa na mňa pozrel aj on a podľa jeho uvoľneného výrazu tváre som zistila, že som nepovedala nič zlé.
Vlastne prečo by som mala, nie?
,,Čo také?"
,,Ľúbil si už niekoho?" Bola som zvedavá a asi dotieravá, no vážne som to chcela vedieť. Dôvod prečo je taký. Či sa chce zmeniť. Či bol vždy taký.
,,No, ľúbil." priznal sa a vyzeral, že sa o tom nechce baviť. Ale to som si asi ani nevšimla.
,,A čo sa stalo?"
Keď už bol dlhšie ticho, začala som ľutovať, že som vôbec začala túto tému.
,,Prepáč. Nemusíš mi to hovoriť." ospravedlnila som sa a potom sa pozrela von oknom a hľadela na padajúci dážď.
,,Chcel som sa s ňou oženiť. Mať s ňou deti, a potom vnúčatá." trpko sa zasmial, ,, No ona ma zranila. Viem, že každý si niečo zažil a ja nie som jediný, takže si z toho veľkú hlavu nerobím. Len ma to strašne ranilo, keď som ju uvidel ako si to rozdáva s mojím kamarátom."
Ostala som ticho a čakala, či povie aj niečo viac. Dosť ma to prekvapilo.
No očividne.
,,Nebol som vždy taký. Ako na strednej som nebol ten frajer, čo sa každej dostane pod sukňu. Bol som niečo medzi, alebo ja neviem. Spal som s dievčatami, ale nehľadal vzťah. No potom som si začal s ňou a tak to dopadlo. Mal som vtedy len devätnásť, ale aj tak. Odvtedy som neznášal také dievčatá ako bola ona. Ale začal som s nimi sexovať, len aby som zabudol. A nijak to nepomohlo, ale aj tak som s tým neskončil. Jednoducho mám rád sex, asi ako každý chlap. A preto teraz len tak spím s hociktorou. Vtedy som len chcel nemyslieť na ňu, no teraz som už zabudol a neviem, prečo stále pokračujem. Možno to je už len zvyk alebo neviem.. Odvtedy som si nezačal s nikým. A radšej spať so štetkami, ktoré vedia, že s nimi nebudem mať vzťah, ako dávať falošné nádeje nejakej inej."
Ukončil svoje rozprávanie a ja som nemala čo povedať. Možno som ani nechcela.
Tak ostalo ticho.
,,Prečo si mi to povedal?" Nemala som odvahu sa ho to opýtať, no nakoniec som to urobila.
,,Ani neviem. Možno som to len chcel zo seba dostať. A vysvetliť ti to. Neviem prečo." povedal a uprel na mňa na sekundu svoj zrak. ,,Aj ty si mi povedala niečo, čo možno veľa ľudí nevie. A ja si to vážim. Vieš, nie sú na svete veľa ľudí, čo ma dokážu pochopiť."
,,Ja ťa chápem. Jednoducho chápem.. Ide len o tvoj pocit. O tom, čo si myslíš ty." Môj slabý hlas prerušil môj vyzváňajúci mobil. Ani som sa nepozrela, kto to je a zrušila to. Chcela som si užiť tú chvíľu s Richardom. On nevyzeral, že by ho to prekvapilo, ale mal taký láskavý pohľad, že som vedela, že si to vážil. Že som ho chápala. A že je dobrý človek, to som vedela.
,,Veľmi som sa o teba bál." povedal skoro šeptom, ,, Keď som ťa tam videl ležať. Myslel som.." Zastavil svoju reč, keď som ho chytila za ruku, ktorú mal položenú na nohe. Pozrel na naše ruky a potom, ako boh zo samotného neba, sa na mňa usmial a stisol mi ešte viac ruku.
Ďalej už bolo ticho. Nie také divné a trápne, pri ktorom neviete, čo máte robiť a či sa vôbec môžete pohnúť, ale také dobré. Povedali sme si už všetko, čo sme chceli, alebo aj nechceli. Obidvaja sme sa zdôverili a obidvaja si to vážime. Cítim sa pri ňom dobre a viem, že mu môžem veriť.
Už to nebol ten Richard - idiot s arogantným správaním. Už to bol iný Richard. Ten, ktorého nikto nepozná. Vždy to bol on, len nikto ho nevidel.
Bol ako duch, čo chodí po tomto svete, prechádza sa okolo nás, ale my ho nevidíme. Richard, ktorého niekto zlomil, ale vzchopil sa a postavil na nohy. Tak ako ja.
A tak ako každý z nás.
