Celý týždeň som nič nerobila, len sedela doma a liečila sa a spoločnosťou mi boli Tara a Lucas. Bol pri mne aj Alex. Vlastne neviem prečo, ale stali sa z nás kamaráti. Vravel, že mi vždy pomôže, keď bude treba. Samozrejme, myslel hlavne to s Ewanom, ale aj iné veci. Stal sa dobrým poslucháčom aj kamarátom. Nezabudnem, čo mi urobil, aj keď musel, ale viem, že s ním v kontakte už nebudem. Viem, že má výčitky a všetko to robí len preto, a keby som ho mala vídať každý deň, zbláznila by som sa z tých spomienok.
Tu to končí.
Zastavila som autom pred budovou a vypla motor. Ešte som si zobrala potrebné veci a vtrhla dnu s najfalošnejším úsmevom, aký som kedy dokázala. Nemala som veľmi chuť sa usmievať po tom, čo sa stalo a čo sa môže stať.
Bez ďalších slov od ostatných kolegov, ktorý sa pýtali, či som v pohode, som otvorila dvere na mojej kancelárií a všimla som si kyticu kvetov položených na mojom stole. Boli to krásne, červené ruže. Pozrela som sa na menší papierik, ktorý bol v kyticiach, a skoro mi zadrhla slina.
Ako sa má moja kvetinka?
E
Pekným písmom to tam bolo napísané a mohlo mi len dopnúť, kto to písal. Ale ako to tu dostal? Bol tu? Ublížil niekomu?
Zľakla som sa a hľadala ďalšie papieriky alebo náznaky, že tu bol práve on. Nič som však nenašla. Vyšla som z mojej kancelárie a obzerala sa úplne všade. Bola som preľaknutá a to dosť. To bol ten pocit, keď sa môže stať niečo strašné, a vy neviete, čo robiť. Zrazu ma chytil niekto za rameno. Myslela som že to bol Ewan, ale bola to ženská ruka.
Clarisa, ďalšia kolegyňa.
,,Si v poriadku, Daisy?" opýtala sa ma plná prekvapenia.
,,Oh, áno, jasné." Mierne vykoľajená z tejto situácie som sa vybrala na odchod.
,,Volá ťa šéf. Že mu máš ísť pomôcť s nejakými papiermi." Milo sa na mňa usmiala a asi sa tým len snažila zakryť rozhorčenie.
No ani sa nečudujem.
,,Dobre, idem." Až keď sa Clarisa vybrala preč, tak som išla za Richardom.
On už sedel na stoličke a pozeral sa do papierov. Mal ich porozhadzované po celom stole, čo bola pre mňa dobrá správa, lebo som aspoň nemusela myslieť na iné veci.
Ale čo keď ublíži mojej mame?
Alebo Tare?
A Lucasovi?
,,Potreboval by som takú menšiu pomoc." ozval sa Richard a radšej sa na mňa ani nepozrel.
,,To vidím." povedala som a začala mu tam pomáhať. Vysvetlil mi, čo mám robiť, tak sme ticho sedeli a robili. Sem tam na mňa pozrel, ale hneď odvrátil zrak. Ja som bola stále zahľadená do papierov a rozmýšľala nad Ewanom. Čo ma v pláne? Alebo.. Bol tu? Videl ma?
Toľko otázok som mala nevypovedaných.
,,Čo ti je?" spontánne sa ma opýtal a nechápavo sa díval. Ja som sa vytrhla z môjho rozmýšľania a pozrela naňho s milým úsmevom.
,,Nič, nič." Pokrútila som hlavou a na teraz sa pozerala von.
,,Stalo sa niečo, o čom neviem? Alebo ti zas niekto ublížil, Daisy? Mal som to riešiť už vtedy.." Chytil ma za ruku a nútil ma odpovedať mu. Mal teplé, hebké ruky, čo sa o mojich povedať nedalo, a mňa to nejakým dojmom upokojovalo.
,,Nie, nikto mi neublížil. A nemyslím, že je to tvoja vec." Nechcela som byť ku nemu drzá, ale nejak to vyšlo.
,,Dobre." Chápavo prikývol, no nepúšťal mi ruku. Ani neviem, prečo som mu ju nevytrhla. Cítila som sa bezpečne. Trápne som si odkašľala a chcela dať ruku preč, no on ma chytil ešte silnejšie.
,,Čo keby sme dnes niekam išli? Samozrejme, nie.." opýtal sa, no ja som mu skočila do reči.
,,Nebolo by lepšie byť priamy? Ako tak.. Môžem ťa dneska pretiahnúť, baby? Vidím, že si nejak mimo. Môj vták vie robiť zázraky." začala som kecať, čo nebolo dobrym znakom.
,,..ku mne, ani nikde, kde je posteľ." dopovedal, načo sa zasmial tým krásnym úsmevom, z ktorého pomaly ale isto šaliem. ,,Baby."
Prekrútila som nado mnou očami a radšej sa od neho vzdialila, lebo jeho blízkosť sa nedala zvládnuť bez ujmy.
Stále musím kecať, do chmár.
,,Nechcem ťa pretiahnúť. No dobre, chcem a môj vták robí zázraky, ale takým spôsobom by som to nepovedal."
Bolo zvláštne, že bol taký..iný? Alebo je to len preto, že ja si ho predstavujem ako jeho strýka.
,,A akým teda? Niečo v tom zmysle, že je kočka sama pri bare a ty prídeš ku nej ako nejaký lovec a spýtaš sa jej "Čo ty tu tak sama, kočka? Chceš ochutnať krásy sveta? Ja ti viem veľmi dobre pomôcť."?"
Nedalo mi.. musela som to povedať nahlas. A zatiaľ, kým som hovorila, on sa stále približoval, až kým nakoniec nebol za mnou, opretý o stoličku, a nezačal ma masírovať.
,,Skôr niečo také." odpovedal a stále neprestával. A ja som mala čo robiť, aby som sa naňho práve vtedy nevrhla.
,,Vidno, že máte skúsenosti." priznala som, aj keď by som mala držať hubu.
,,Zajtra po pracovnej dobe ťa počkám pred vchodom. A ver mi, že keď pôjdeš zadným vchodom, poviem svojim bodyguardom, aby ťa uniesli, a potom si ťa odnesiem na rukách."
Znova sa zasmial. Prečo sa smeje? On sa nikdy nesmial. Vždy to bol ten..
,,To radšej neriskujem." potichu som povedala ďalej už bolo ticho. Cítila som sa v jeho prítomnosti tak zvláštne, až to bolo zvláštne.
Našťastie som včas vstala zo stoličky, pohladila ho po ramene na rozlúčku a odišla.
Lebo neviem, čo by sa stalo, keby som to neurobila.
