Ráno som sa prebudila s výnimočne dobrou náladou, ktorá aj tak o pár hodín pominie, čiže prečo hľadať dôvod?
Obliekla som si červené šaty s menším výstrihom a k tomu lodičky s malými opätkomi, čo u mňa nebolo zvykom, no ako som vravela, dneska mám peknú náladu.
Počkaj, žeby predsa bol nejaký dôvod k tej radosti?
Dneska mám ísť niekde s Richardom. Neviem prečo, ale chcela som byť pekná. Áno, tak asi kvôli tomu som tak mimo. Nebude to tým počasím, nie?
V kuchyni som zjedla jogurt, vypila kávu a vybrala sa do práce ako moje zvyčajné zvyčajne.
,,Čau, cudzinka. No ako?" zakričala som na Taru, keď som vchádzala dnu do budovy, a stretla som ju mi ísť oproti.
,,Čau. Musím ísť za mamou do nemocnice. Neboj sa, nič vážne, len spadla zo schodov. Ale je v poriadku.. Musím, čauko." zasmiala sa a odišla. Len som jej pozdravila, povzbudzujúco sa na ňu usmiala, čím som jej vravela, že všetko bude v poriadku, a vošla do budovy.
Znova to isté dookola. Nechám sa vyviesť hore výťahom, na všetkých sa usmejem a pozdravím, porozprávam sa s Lucasom alebo Liamom a pracujem. Ani dnešok nebol iný. Vždy je to rovnaké.
Stále samý cyklus. Už je to poriadna nuda. Ľudia majú všetko naplánované, a tak to aj musí byť. Nenechajú sa prekvapiť, lebo majú svoje plány a sú spokojní. Ale naozaj sú spokojní? Čo by sme vlastne aj robili, keby niet toho kolobehu?
Ani neviem. Ale už ma tá práca unavuje, aj keď na to baví, ale niečo tomu chýba. Mala by som si zobrať dovolenku a ísť niekde ďaleko. Preč od všetkého toho cyklusu a chaosu.
Vlastne všade je chaos. Áno, veď bez toho si neviem ani predstaviť život.
,, Áno, rozumiem.. Bohužiaľ, tu dneska pán Harris nie je.. Áno, odkážem mu. Dovidenia." vravela som už po druhýkrát do telefónu. Dneska tu vážený Richard nie je a ja musím zdvíhať viac telefonátov ako zvyčajne.
Neviem, čo sa mu stalo, ale napísal mi, že dneska to "rande" musí zrušiť. Neviem, či to je rande, alebo nie. Nie, určite nie. Som na pochybách, asi tak ako každý iný človek.
Ale napísal, nech prídem ku nemu domov, a že odtiaľ pôjdeme, ani neviem kde. Chcela som namietať, lebo nechcem ísť do jeho domu, ale vravel, že na tom trvá. Áno, on musí mať vždy všetko, čo chce.
Počkaj, tak to potom naše rande nie je zrušené, nie?
Ale rozhodla som sa, že predsa ku nemu zájdem. Aspoň zistím, čo mu je, a poprípade mu poriadnú vrazím, lebo..
Je taký sexy..
Už keď som mala všetkú prácu hotovú a mohla som spokojne odísť, išla som domov. No nie domov, ale ku Richardovi domov. Aj tak mu mám doniesť nejaké papiere, takže aspoň mám dôvod tam byť. Áno, tých dôvodov tam je viac, ale ja mu nechcem naletieť. Možno sa správal inak, ale aj tak to je stále ten istý Richard. Viem, že má nejaký zámer, a ja mu na to neskočím. Ale istým spôsobom mi na ňom záleží a chcem s ním tráviť čas.
Možno.
Zazvonila som na Christopherov obrovský dom a čakala. Cesta tu trvala asi polhodinu, začo mohli aj tie posraté premávky. Nemusela som ani čakať a už stál pri dverách. Nebol oblečený ako zvyčajne - košeľa a oblek - , ale mal nohavice a obyčajné tričko. Je pravda, že sa mi viac páči v obleku, ale aj takto nie je na zahodenie.
Je vôbec on niekedy na zahodenie.
,,Ahoj, kráska. Poď ďalej." Krásne sa na mňa usmial a poťahal ma do jeho veľkej a pekne zariadenej obývačky.
,,Nemusíme rovno začínať takýmto klišé." povedala som, no on neodpovedal, len sa zasmial.
Sadli sme si na kožený gauč a jeho asi slúžka nám priniesla čaj a potom kráčala ku východu. Sledovala som ju, ako sa oblieka a už bola preč.
Takže tu budeme asi sami..
Niežeby mi to vadilo, však?
Alebo..
,,Takže.. priniesla som tie papiere, čo si chcel." S veľkým úsmevom som hovorila, aby som zakryla moje rozhorčenie. Bola som rada, že ho vidím. Ani neviem prečo, ale vyzeral tak inak, až sa mi páčil ešte viac, a kvôli tomu som nevedela, ako sa správať.
,,Uhm.. ďakujem." prikývol a napil sa zo svojho čaju.
,,Stalo sa ti niečo?" nedalo mi to a musela som sa opýtať.
Veď aj preto som prišla, nie?
,,Prečo?" začudovane sa na mňa pozrel.
,,No.. nebol si v práci.. Neboli." opravila som sa a potom sa v duchu preklínala, lebo ani prvýkrát som sa neopravila.
,,Ach, to nič.. Som len prepracovaný, " vzdychol a oprel sa o gauč a me vtedy napadlo nemálo vecí, čo by som..
Nie.
,,Chcel som ísť, no ale.. Bol som aj u lekára a povedal, že si mám zobrať dovolenku.. Takže celý týždeň budem doma a len možno sa objavím v práci." Bol na tom rovnako ako ja. Tiež som už bola unavená z neustálej práce a och..
,, Aha, takže nič vážne." Záporne pokrútil hlavou a následne sa usmial.
,,Poď so mnou," povedal a ja som nechápala, čo má na mysli.
,,Preč. Niekde na dovolenku." objasnil mi to.
,,Čo?" Začala som sa smiať, ,,Takže už keď pán Harris nevie, ako niekoho zbaliť, zláka ho tak, že mu navrhne, aby s ním išiel niekde do.."
,,Vieš.. chcel som ísť dneska s tebou, ako sme sa aj dohodli, ale neviem, či to zvládnem. Som dosť chorý." prerušil ma nepríjemným tónom.
Bol nejaký zvláštny.
,,Viem. A vlastne si nemyslím, že by bol dobrý nápad niekde ísť. Mali by sme to udržať profesionálne.. Ja už pôjdem." Keď som už nemala, čo povedať, zdvihla som sa a chcela aj odísť.
Len..
,,Robil som si srandu. Chcel som vedieť, čo urobíš." začal so smiechom, ,,Iné by ma už objímali okolo ramien."
,,Takže len sranda, áno?" opýtala som sa a pozerala sa, ako vstal.
,,Daisy.. Keby som ťa chcel len pretiahnuť, už by som to dávno urobil. Ty si niečo zaujímavé. A mala by si vedieť, že ja zaujímavé veci nikdy nevyhadzujem." pošepkal mi blízko pri uchu, začo som si vyslúžila to, že mi naskočili zimomriavky.
,,Mala by som už ísť." vravela som mu, kým som kráčala ku vchodu ako tá slúžka predo mnou. O malú chvíľku už bol pri mne a chcel ma pobozkať. Vedela som, že má nejaký zámer, tak som uhla hlavou, a tým pádom ma stihol pobozkať aspoň na líčko.
,,Ďakujem, že si tu dnes bola a postarala sa o mňa. Aspoň na pár minút." povedal, stále smejúc sa nad mojím uhnutím hlavy, a hladil mi líce. Prikývla som a dala preč jeho ruku. Popriali sme si dobrú noc, on ma odprevadil až k dverám a už som len pri odchode videla, ako zhasol všetky svetlá. Ja som naštartovala a po tme sa vydala domov.
Tak takto.
