Práve hra v rádiu nejaká rocková pesnička a ja nemôžem robiť nič iné, len si pohmkávať a klepať nohou do rytmu, pretože tie posraté premávky neskončia. Práve mám namierené ku mojim starým kamarátom, ktorých som už večnosť nevidela. Bývajú tam, kde sme bývali s mojimi rodičmi, a rozhodla som sa ich dnes navštíviť, keďže mám voľno.
Boli to ešte moji kamaráti na strednej a zažila som s nimi moje detstvo a pubertu. To boli časy, keď sme hádzali vajíčka do okna jedného mrzutého starca a on nás potom hrešil. Veľmi mi chýbali. Hlavne moja vtedy najlepšia kamarátka Liza. Niežeby sme sa pohádali, len ja som musela odísť a na naše kamarátstvo sme nemali čas.
Tak ako to už býva.
Už som bola na mieste, kde sme sa mali stretnúť. Bol to taký altánok, kde sme stále chodili, keď som tu bývala. Áno, bývala som tu aj s mojimi rodičmi, ale keď otec zomrel a ja som odišla, mama išla do iného mesta. Nemám ani poriadne veľa času sa stretávať so svojou mamou. Už som tam videla stáť Liz a jej priateľa Jacka, Erica a Susan. Vystúpila som z auta a oni ma už objímali, ani som nestihla nič urobiť. S každým som sa poriadne objímala a pripomenulo mi to, ako veľmi mi chýbali.
,,Tak ste mi chýbali, ľudia." prehovorila som a poriadne si ich obzrela. Chlapci alebo muži sa zmenili. Bolo vidieť, že už sú z nich muži. Susan sa myslím že ostrihala, a Liz bola jednoducho taká istá.
,,Veď aj ty nám. Bože, dievča, si na nespoznanie. Vyzeráš dobre." zahlásila Susan a všetci len prikývli. Sadli sme si a poriadne dlho sa rozprávali. Nakoniec sme sa rozhodli, že pôjdeme do menšieho baru, čo je tu. Neopijeme sa, len si sadneme a prediskutujeme o všetkom. A tak sa aj stalo. Objednali sme si pivá, dokonca aj ja, a zas rozprávali. Bolo super byť zase s nimi. S ľuďmi, ktorí ma poznajú najlepšie. Ktorí vedia o mne všetko. Možno spoznáme v živote veľa dobrých ľudí, ale tí starí - tí, ktorí tu boli skôr, vám zostanú v srdci nadlho.
Tento deň s nimi som si užila a mohlo by to tak trvať aj večne, ale aj tento deň musel skončiť. Ešte raz som sa s nimi poobjímala a vybozkávala ich. Sľúbili sme si, že ich prídem ešte navštíviť, a oni mňa. S týmto som nasadla do auta a vybrala sa naspäť do New Yorku.
****
Ďalší nový deň, ktorý musím stráviť v práci. Ako inak. Cez víkend som bola navštíviť tých priateľov a aj mamu, ktorá bola veľmi rada, že ma vidí. Bolo mi ľúto, že musí byť stále sama, ale vraj si našla nejakého chlapa, tak dúfam, že bude dobrý, a postará sa o mamu. Ale víkend skončil, tak zase do práce, nie?
Dneska bolo oproti víkendu veľmi pekné počasie. Mierne pofukoval vietor, ale svietilo slnko. Vzdychla som si a vstúpila do chaosu. Áno, tým myslím moju prácu.
Mohla by som to tak volať už navždy.
Richard by mal dneska prísť už do práce. Celý týždeň bol doma a oddychoval a v jednom kuse mi volal ohľadom práce, čo ma vážne štvalo. Odvtedy som ho už nešla navštíviť. Možno by som šla, ale nevolal ma a ja sa nebudem vnucovať. Pred mojou kanceláriou som videla Ruth vychádzajúcu z Richardovej kancelárie. Išla som ku nej, lebo ja mám kanceláriu hneď vedľa. A to som si myslela, že sa zmenil.
Nie, nezmenil sa.
,,Volá ťa Rich." oznámila mi Ruth nechutne hnusným tónom, až som myslela, že ju naučím, ako sa má ku mne správať. Rich? V práci ho všetci máme volať pane, šéf, alebo pán Harris a nie Rich.
,,Dobre, idem." Ešte predtým, ako som vošla, som sa divne pozrela na Ruth. O čo tu ide?
,,Dobré ráno, pane." Sadla som si na stoličku a čakala, čo z neho vyjde. Pokynul hlavou a odkašľal si.
,,Takže.. Len tak náhodou som dnes išiel do tvojej kancelárie, niežeby som pravidelne kontroloval vaše veci, a našiel tam toto," povedal a ukázal mi malú krabičku. On sa mi hrabal vo veciach?
,,Nechcel som otvárať tvoje veci. Ale zaujal ma papierik, ktorý tam bol položený." Podal mi krabičku aj s papierom do rúk. Na papieri bolo napísané:
ČAS SA KRÁTI.
S malými pochybnosťami som pomaly otvárala tú krabičku. Bola v nej mamina brošňa, ktorú nosí každý deň. Nikdy si ju nezabudla zobrať. Kúpil jej to otec na dvadsiate výročie svadby a odvtedy to nosí stále. Nikdy by sa toho len tak nevzdala.
Keď nechceš, aby sa tvojej mame niečo stalo, príď v sobotu o 19.00 na túto adresu. A dolu bola napísaná adresa, ktorú som ani zďaleka nepoznala.
Vyľakane som sa pozrela na Richa, ktorý ma pozoroval. Nemôžem mu to povedať. V sobotu. Dneska je pondelok. Mám ešte čas niečo vymyslieť, nie?
,, Uhm.. Ono to je len žart. Moji kamaráti majú zvláštny zmysel pre humor.." tajne dúfajúc, že tomu uverí, som povedala.
,,Prestaň klamať. Viem, že to je skutočné.. Je to ten chlap, čo ťa minule zbil?" Vyhýbala som sa očnému kontaktu a pozerala sa na svoje ruky.
,,Povedz mi to, Daisy. Môžem ti pomôcť. Zabudla si, kto som?" Hľadel na mňa svojimi krásnymi modrými očami a nútil ma sa naňho pozerať.
,,Tu nejde o to, kto ste.. Vôbec s tým nemáte nič spoločné. Poprosila by som vás, aby ste mi nabudúce nepozerali do mojich vecí, do ktorých vás je vôbec nič." povedala som a postavila sa s účelom odísť.
Nenachádzala som správne slová. Mám mu to povedať alebo nie? Keď mu to poviem, tak nič nestratím. Alebo zavolá políciu a Ewan urobí niečo mojej mame.
,,Nepôjdeš tam. Dúfam, že si to ani nemala v pláne." varovne povedal, ignorujúc moju predošlú vetu.
,,Nie, to nie. Ja teraz.." odmlčala som sa, ,,Musím zavolať mame." Postavila som sa a vybrala sa na odchod. Zastavil ma tým, že ma chytil za ruku.
,,Pôjdem tam s tebou. Na tú adresu. Neboj, o všetko sa postarám."
Prikývla som s malou nádejou a už vážne odišla z miestnosti. Prečo to robí? Nemôže byť arogantný idiot, akým sa zdal na začiatku, a nekomplikovať to všetko?
