Dneska som nemala také šťastie ako včera, a to hlavne preto, že sa mi pokazilo auto a kým som si stihla uvedomiť, že musím ísť peši a ešte kým som sa dotrepala medzi tými ľuďmi, meškala som už desať minút.
Rýchlo som bežala do budovy, aby som stihla ísť do kancelárie- teraz už Harrisonovej -, a musela som sa tam dostať čo najskôr. Ale dneska asi nebol môj deň, lebo keď som sa chcela vyviesť výťahom, zistila som, že bol pokazený.
Preto som musela ísť po schodoch, čo sa mojim nohám na opätkoch nepáčilo.
Keď som konečne vyšla hore a uistila sa, že už bez problémov môžem vojsť, zaklopala som na dvere a ani nečakala, kým niečo niekto povie.
Inak povedané : Vtrhla som tam akoby horelo, čo ho donútilo zrušiť hovor, ktorý práve uskutočňoval, a pozrieť sa na mňa.
,,Čo sa stalo?" opýtal sa ma Richard, keď som vošla.
Akoby na mňa čakal.
Nečakal, či?
,,Ešte nikdy som nemeškala. To je prvýkrát. Nemôžem zato, že sa mi pokazilo auto, lebo ako by som mohla? A v New Yorku je sakramentsky veľa ľudí!" ospravedlnila som sa - ani som si neuvedomila, že vlastne kecám - a znovu pozerala na jeho super topánky.
,,No.. Dobre. Tak nabudúce nech sa to neopakuje." napomenul ma s zvláštnym tónom, ,,Teraz choďte zavolať Wilnerovi a dohodnite stretnutie na budúci týždeň. Teraz to je to jediné, čo od vás žiadam."
To mala byť urážka?
,,Dobre." vydýchla som a postavila sa s účelom čo najrýchlejšie odísť, ale zastavil ma.
,,Ak by ste dneska alebo aj inokedy potrebovali odvoz, stačí povedať. Môžem povedať svojmu šoférovi, aby vás odviezol. Alebo to môžem urobiť aj sám. Zodpovedám za svojich zamestnancov a nemám s tým problém. Ľudia odo mňa žiadajú aj banálnejšie veci, verte mi." povedal, kým si sadal na stoličku. ,,A ešge by som poprosil kávu, ktorá tu mala byť presne pred dvadsiatimi minútami."
Pokrútila som nad tým očami a snažila sa ukľudniť. Nemôžem byť drzá ku svojmu šéfovi, aj keď by som mu najradšej dala facku.
Som asi veľmi náladová.
,,To nebude nutné. A tu kávu.. Áno, idem po ňu." zahlásila som nakoniec a vyhla sa jeho výrazu s nadvihnutým obočím.
S úsmevom, aj keď trochu falošným, som opustila miestnosť a vydýchla si, že na mňa nekričal. Snažila som sa byť v mojej práci dobrá a nový začiatok sa začína s dobrými výkonmi.
Ale počkaj, on mi chcel ponúknuť odvoz? Že on sám? Zodpovedá za zamestnancov?
Väčšou blbosť som nepočula.
Alebo to nie je blbosť, len ja nie som voči nemu imúnna, a preto mi to vadí?
Ešte než som vyšla, cítila som jeho pohľad na mne. Stále sa tak na mňa pozeral a mňa to privádzalo do rozpakov. Nevedela som, ako ten pocit zastaviť.
Z mojich myšlienok ma vytrhol pálivy pocit na mojej hrudi.
Ashley Olsen.
Tá žena má teraz obliala svojou kávou a ešte sa tvárila, že to bolo omylom.
Hodila som na ňu vražedný pohľad - niežeby som jej v iných prípadoch nič nepovedala, no nemala som náladu - a rýchlo išla na Wc.
Aký má so mnou problém?
Opláchla som si to vodou, ale aj tak cez tú blúzku bolo vidno moju podrprsenku. Musela som sa ísť prezliecť, lebo takto som tu nemohla byť a žiadne náhradné veci tu nemám, aj keď by sa mi hodili. A ešte práve dneska nemám auto.
