Keď sme sa už asi po dvoch odspievaných pesničkách spolu s Johnom, Davidom a Noahom zastavili pred mojim domov, zazrela som Richarda, ako tam stojí a čaká na mňa. Asi zaregistroval hlasy, tak sa otočil. Keď ma uvidel s nimi, tak sa ako na povel zamračil.
Chmary.
,,Asi ťa tam niekto čaká." poznamenal David.
,,Môj pán, ako vravím.. Tak čaute." prehovorila som a otočila sa na nich.
,,Tak čau, Daisy." povedali naraz ako trojičky a potom som len videla, ako kráčali preč. Ja som v rýchlosti kráčala do môjho dvora. Alkohol sa akoby vyparil z môjho tela a začala som uvažovať racionálne.
,,Takže ty tak." povedal a pozoroval ma naďalej zamračeným pohľadom.
,,Prečo si prišiel?" spýtala som sa snažiac ukryť ten otrávený tón. Bola som otrávená z neho a Ruth a ďalších jeho posteľových žien.
,,Chcel som sa uistiť, že si v poriadku. A ako vidím, tak si." Ruky mal založené na prsiach a čakal. Čakal, čo poviem. A ja som nevedela čo.
Namiesto odpovede som z kabelky vybrala kľúče a strčila ich do zámku. Keď som ich otvorila, tak som sa vo vnútri vyzula a čakala, či vôjde dnu. On ma len pozoroval, no ani sa nepohol.
,,Prepáč." konečne som to povedala. Bolo to pre mňa zvláštne, ale musela som sa ospravedlniť.
,,Začo?"
,,Za všetko," pokračovala som s chvejúcim sa hlasom, ,, Prepáč, že som bola ku tebe taká. Vtedy som mala len nervy a.. Nie si v mojich očiach len sukničkár."
,,A čo?" Naklonil hlavu nabok, akoby si naťahoval stuhnuté svaly na krku.
,,Kamarát do dažďa." Uchechtla som sa, ,,Vtipný, sebavedomý, workoholický. Môj ochranca? A môj drahý šéf." zasmiala som sa a pozrela mu do očí. On sa usmial tak krásne a tak božsky, až som zvlhla a, samozrejme, sa mi aj uľavilo.
,,Dobre, ospravedlnenie sa prijíma. A aj ja ti dlhujem ospravedlnenie. Prepáč, že som taký idiot.. Kamaráti?" Nastavil ruku a ja som sa usmiala a podala mu ju.
Kamaráti.
Pokývala som hlavou na znak toho, aby vošiel. On neváhal a už o chvíľu sedel na gauči.
Všetko bolo také nové. Boli sme ako najlepší priatelia a ja som mala pocit, že zanedbávam Lucasa a Taru. A bola to aj pravda. Udobrili sme sa tak ľahko, že som tomu nemohla uveriť. Celý večer sme pozerali telku a rozprávali sa. Znova.
To už bola asi stála činnosť. A ja som bola šťastná a aj on tak vyzeral. Všetko bolo také úžasné, že som sa bála, čo to naruší ten pokoj a tú úžasnosť.
Richard potom neskôr večer odišiel, s tým, že zajtra po mňa príde. Ja som celá bez seba len zaľahla do postele a potom aj zaspala. No predtým som rozmýšľala. O všetkom.
O mne a mojich priateľoch, o mojej mame, o mojom mŕtvom otcovi, o Richardovi. Asi ho začínam mať viac rada, než je bezpečné. Nesmiem to dopustiť. No ale teraz sú z nás priatelia, nie?
Neuveriteľné. Vtedy na začiatku, keď som ho videla v tej kancelárií, by som nepovedala, že s ním budem kamarátka. Že ho vôbec budem mať rada. A čo sa stalo teraz.
Nikdy si nevieme na začiatku predstaviť, ako to všetko skončí. Náš život, práca, vzťahy. Možno si myslíme - alebo tak nejak dúfame, že zomrieme v starobe, keď budeme mať päť vnukov a manžela, no v skutočnosti zomrieme ako mladí, keď sa opijeme a zomrieme na diaľnici. Realita nám podkopne nohy.
Aj teraz mi ich podkopla. Nikdy som si nemyslela, že Ewana ešte niekedy uvidím a, aha, osud to tak zariadil. Či verím v osud?
Áno, určite. Verím, že všetko má svoj dôvod. Aj my ľudia. Určite je nejaký dôvod, prečo sme tu. Je dôvod, prečo sa vrátil Ewan. A je dôvod, prečo som sa skamarátila s mojim šéfom.
****
Už oblečená a mierne namaľovaná som vyšla z domu, kde ma už čakal Richard. Presne ako sľúbil. Usmiala som sa naňho, ako tam stál a opieral sa o auto. Zase bol oblečený v svojom pracovnom oblečení. Ja som mala bielu sukňu a tričko. Podišla som ku nemu a ešte viac sa usmiala.
,,Čau, kamarát." pozdravila som a nastúpila do auta, keď mi ako správny gentleman otvoril dvere. Hneď sa posadil aj on a nesmel chýbať ten jeho úsmev.
,,Kamarát." zamrmlal si pre seba, ale ja som to počula a zasmiala sa, aj keď neviem z čoho. Strčil kľúče do zapaľovania a naštartoval.
Ja som tam len v tichu sedela a pozorovala New York a ľudí kráčajúcich a rozprávajúcich sa. Počúvali sme nejakú pesničku v rádiu a ja som si klepkala do rytmu. Pozrela som sa na Richarda, ale on sa sústredil len na cestu.
Zodpovedný vodič.
Zasmiala som sa.
Celú cestu až do práce nič nehovoril. A ani ja, len sme sa sami sústredili na svoje myšlienky. Možno sme si ani nemali čo povedať. Včera sme sa vyrozprávali dosť. Bola som trochu sklamaná z toho, že na druhý týždeň ide na služobnú cestu, lebo včera mi to povedal.
No aspoň si utriedim myšlienky ohľadom neho, no nie?
