Počula som môj dych a tlkot môjho srdca, keď som sa nejak prebrala z toho tranzu. A nemohlo mi uniknúť ani zvuk pípania strojov, čo mi hneď všetko vyjasnilo. Ewan, bitka, nejaký hlas a teraz nemocnica.
Jediným, čím som dokázala pohnúť, bola moja pravá ruka, ktorá akoby niečo držala. Po pár pohyboch som zistila, že držím niečiu ruku. Napadla ma Tara, mama alebo Luas, no nevedela som to rozpoznať. Pevne som ju stiskla, lebo som ničím iným pohnúť nemohla a ani otvoriť oči.
,,Daisy? Bože. Otvor oči, prosím. Daisy." prihováral sa ku mne niekto a ja som hneď vedela, že to bol Richard. Asi som ho zobudila, keď som mu stískala ruku. Usmiala som sa a to bolo dobrým znamením, že viem pohnúť aj niečím iným ako rukou. Bola som strašne rada, že bol tu. A hneď mi doplo, že to bol on, kto sa mi vtedy prihováral a zavolal záchranku. Bola som mu tak vďačná.
Po pár pokusoch som otvorila oči a hneď ma oslepilo to strašné svetlo. Richard tam sedel a pozoroval ma.
,,Si hore." skonštatoval s úsmevom a pohladil ma po ruke, ktorú mi ešte stále držal.
Odkašľala som si, aby som mala normálny hlas a snažila sa posadiť. S pár bolesťami som to dokázala a zadívala sa naňho. Nebol oblečený ako zvyčajne v košeli a svojich čiernych nohaviciach. Mal modré nohavice a tričko. Usmiala som sa, lebo takto sa mi veľmi páčil.
Práve si sa zobudila a myslíš na takéto veci.
,,Si krásny." pošepkala som a keď to on počul, tak sa zasmial.
,,Si v poriadku?" spýtal sa starostlivo, až mi to pripadalo, akoby bol môj brat a ja, ako jeho mladšia sestrička, som spadla z bicykla. Zasmiala som sa, až som si myslela, že som blázon.
Možno som aj bola.
,,Nepýtaj sa ma to. Každý sa to pýta." Položila som hlavu na vankúš, ktorý už bol zdvihnutý vyššie, a zadívala sa na strop.
,,Tak ako sa cítiš?" Prisunul si bližšie stoličku a ja som videla jeho kruhy pod očami.
Asi kvôli mne vôbec nespal a teraz som ho zobudila.
,,Prepáč, že som ťa zobudila." ospravedlnila som sa.
,,Nie, spal som strašne dlho. Čudné, že ma sestričky nevyhnali." zasmial sa a ja s ním.
,,Veď kto by už len vyhadzoval Richarda Harrisa." ironicky som sa mu poklonila a on sa zase zasmial.
,,A mimochodom, cítim sa skvele." pochválila som sa, ,, Dobre, a teraz mi povedz, čo sa stalo s Ewanom."
,,Už budeš mať od neho pokoj. Navždy." Pobozkal mi ruky a svojimi očami mi hovoril, že mi to sľubuje. Prikývla som a zhlboka si vydýchla.
,,Takže už je koniec?" uistila som sa, načo len prikývol.
Konečne.
,,Rozdáme si to?" spýtala som sa bez štipky srandy. On sa znova zasmial, ale teraz už o niečo viac.
,,Čo?"
,,No len tak. Asi si mi zachránil život a teraz tu pri mne sedíš, aj keď by si vôbec nemusel a ja som ti vďačná.." začala som mu to vysvetľovať mojim super úžasným konštatovaním.
,,Tak za odmenu sa so mnou vyspíš?" spýtal sa s úškrnom. Mykla som plecami a už to chcela nechať tak.
,,Chcem, aby si so mnou spala, len keď chceš." povedal už s vážnou tvárou a iskričkami v očiach. ,,Takže chceš?"
Buchla som ho do hrude a zasmiala sa s ním. ,,Nebuď taký."
Z nášho rozprávania nás vyrušil doktor, ktorý práve vošiel do miestnosti.
Richard sa zdvihol a s jemným úsmevom, ktorý mi venoval, sa pobral na odchod. Doktor podišiel bližšie ku mne a začal listovať v nejakých papieroch.
,,Takže.. slečna Bennett." začal prívetivým tónom, ,, Zdá sa, že ste v poriadku. Nebolo to niečo vážne, no chceli by sme si vás ešte nechať na pár dní, keby niečo."
,,Nie, prosím. Ja som v poriadku." namietala som, ,,V posteli môžem ležať aj doma."
Bolo mu v očiach vidieť, že sa mu priečilo ma pustiť, no ja mám úžasné presvedčovacie schopnosti.
,,Ale váš priateľ na vás musí dávať pozor."
Zasmiala som sa. Myslel si, že Richard bol môj priateľ.
Aké by to vlastne bolo naozaj? Byť Richardovou priateľkou?
,,Tie dni, čo ste tu boli, tak sa od vás nepohol ani na krok. Musí vás mať veľmi rád." usmial sa, až mu bolo vidno vrásky. Samozrejme, že som sa usmiala tiež a potom som už len pozerala, ako zmizol z miestnosti.
Mám dosť.
