,,Najradšej by som mu otrepala hlavu o záchodovú misu. A tam niekde by boli jeho spermie, lebo určite už s nejakou šukal, a rozotrela by som mu ich na ksicht. A už neviem, čo ešte by som mu spravila." hovorila som, asi najviac naliatá zo všetkých, ktorí tu boli. Boli sme v bare, aj s Jakeom, ale on sa niekde vytratil s Tarou, tak sme si s Lucasom našli nových kamošov. Mali okolo štyridsiatky, ale aj tak s nimi bola sranda. Ja som im tam rozprávala vtipné historky a oni sa na mne smiali, až ma bolela z ich smiechu hlava.
,,Komu?" nechápavo sa spýtal Lucas, lebo ostatných to ani nezaujímalo. Oni sa na mne smiali a mne to nevadilo. Aspoň ma niekto počúval. Lucas nebol až tak opitý ako ja, tak len ticho sedel a pozoroval nás.
,,Už viem. Odrezala by som mu penis, a tak si už do ničoho nezasunie, nie? A ja by som tak mohla spokojne ďalej žiť." rozprávala som, a pritom pila nejaký alkohol, ktorý mi kúpili tí chlapi.
,,Tak to je spravodlivé." Znova sa zasmiali a čakali, čo ešte zo mňa vyjde. Už ani neviem, kde sa vytratil Lucas, lebo keď som sa otočila, tak nikde nebol.
,,On si tiež išiel niekde zasunúť." poznamenala som a sadla som si ku nim bližšie, aby ma počuli. Bola to sranda takto cudzím ľuďom rozprávať sračky. Mohla by to byť moja práca.
Znova sa zasmiali a prikývli.
Poobzerala som sa naokolo na všetkých tých ľudí, ktorí tu prišli zapiť úspech alebo smútok. Každý niečo iné. Ďalej som s úsmevom pozerala na nejakých teenagerov, ktorí sa bozkávali, a spomenula som si na moje prvé lásky. Aj s Ewanom to bolo na začiatku krásne, až keď nezačal byť psychopat.
Prestala som sa usmievať, no spomenula som si, že sa už nemusím báť a že je to minulosť. A mala by som sa naňho hnevať? On nemôže za to, že sa stal psychopat. A Richard tiež nemôže za to, že jeho matka je idiot. A Alex nemôže za to, že sa mu vyhrážal. Najlepšie bude, keď sa nebudeme na nikoho hnevať. Veď predsa život je krátky. Buďme lepší - to vždy vravel otec, keď som bola menšia. A mal úplnú pravdu.
Ako som sa tak pozerala, zahmlilo sa mi pred očami a keby som stála, tak by som určite spadla. Chytila som sa za hlavu a snažila sa zaostriť, no nešlo to. Pozrela som sa na siluetu tých chlapov a chcela zistiť, či mi niečo nedali do pohára.
Už som nič nepočula, len tlkot môjho srdca a zrýchlený dych. Toto som nepoznala, niečo bolo zle. A potom som len zaregistrovala nejaké hlasy, ktoré sa pýtali, či som v pohode. Nejakí z tých mužov, myslím, že sa volal Frederick, ma zobral von a z môjho mobilu niekomu volal. Nevedela som komu, ale bolo mi to jedno. Potom ma položil na lavičku a povedal, že tu mám čakať. Len som prikývla a ďalej sedela a čakala. Začínala mi byť zima, ale začala som sa aj potiť. Nechápala som, toto sa mi ešte nikdy nestalo.
Do chmár.
A po niekoľkých minútach ku mne niekto prišiel a zobral ma na ruky. Richard. A teraz som chcela byť v jeho náručí celý život. Cítila som jeho vôňu a aj vôňu jeho auta, keď ma dal na zadné sedadlá.
,,Si v poriadku?" opýtal sa, až som to skoro nerozoznala. Len som pokrútila hlavou a posadila sa. Chytil ma za ruku a tým mi prikázal, aby som si ľahla. Tak som si radšej ľahla a už len počula ako naštartoval.
,,Prečo?" spýtala som sa po dlhej pauze s plačom. Bola som opitá, tak som aspoň mala odvahu mu niečo povedať. Spýtavo sa pozrel do zrkadla a čakal na vysvetlenie.
,,Keď si predstavím, ako s ňou budeš stáť pri oltári a ja tam budem sedieť a pozerať sa na to, tak.. tak nemôžem dýchať." plačlivo som povedala. Aj napriek slzám som už videla normálne a všimla som si jeho zaslzené oči. Neplakal, ale snažil sa to udržať. Možno som bola trochu hysterická, ale musela som sa vyplakať.
,,A myslíš, že ja áno?"
,,Neviem." povedala som, ,,No tak sa oženíš a čo? Veď budeš mať dosť sexu a ešte neviem čoho a potom sa možno rozvedieš a.."
,,A ty mne neubližuješ vôbec? Včera ty a ten tvoj nový chlap. Myslíš, že ako som sa cítil??" zakričal a silno tlačil volant. On o tom vedel.
Ako?
,,Myslela som, že mi to pomôže." povedala som potichu, no aj tak to počul, no nič nepovedal.
,,Ja nemôžem. Nemôžem sa pozerať na to, ako ti ubližujem." Ostala som prekvapená, keď som uvidela slzy, ktoré mu tiekli. Nikdy som ho nevidela plakať a teraz je to také živé.
,,Veď si ublížil už veľa ženám, mal by si byť zvyknutý." neutrálne som povedala, no aj tak som nechápala, prečo plače. Vybrala som si vreckovku z tašky a utrela si slzy.
,,Nemôžem sa pozerať na to, ako ubližujem žene, ktorú naozaj milujem." nahlas povedal, až zakričal. Ja som bola ticho, on bol ticho. Nevedela som, čo na to povedať, tak som jednoducho nič nehovorila. Bolo zas ticho.
On ma miluje.
,,Ale vtedy, keď.." začala som po dlhšom tichu.
,,Vtedy si ma prekvapila a ja som ešte nevedel, aké hlboké sú moje city. Jednoducho som odišiel, aby som si to utriedil v hlave. Lenže, keď sa teraz musím ženiť, a nie s tebou, tak moje city vyšli na povrch. A som z toho naštvaný, že som vôbec niečo také dopustil. A najviac ma štve, že nemôžeme byť spolu." dohovoril a ja som si všimla, že stojíme už pred mojim domom.
Niečo ma aj potešilo, no niečo ma sklamalo a teraz som nevedela, aké mám ja pocity.
,,Môžeme." potichu som povedalaa ešte predtým, ako som zavrela dvere, som videla jeho zdrtený pohľad, ktorý som tak strašne nechcela vidieť.
Najhoršie zistenie bolo, že ma naozaj miluje. A bolo by naozaj blbé, keby som si začala namýšľať, že to nie je pravda. Bola.
Možno keby ma naozaj miloval, tak by kašľal na nejaké prachy a išiel by za mnou, ale to sa deje len v romantických filmoch. Ale aj tak nevieme, ako popravde tie romantické filmy skončia. Vždy len šťastný koniec, akoby si tí tvorcovia žili naozaj úžasné životy a nemajú žiadne problémy. A možno je len lepšie veriť v niečo lepšie.
No nebudem sa tým zaoberať. Aj keď ho milujem najviac na svete, tak ho musím nechať ísť.
Naša láska teraz pomaly končí, až nakoniec úplne skončí.
To viem.
