KD: Bojovník budúcnosti ✔

III. Vlastná duša mi takmer vydlabe oči

Ráno nedokážem s istotou tvrdiť, či sa to skutočne stalo, alebo ide len o výplod mojej abnormálnej mysle. Koniec koncov, nesnívalo by sa mi čosi podobné prvý raz. Neustále má mátajú nočné mory, ktoré sú príliš živé na to, aby som na ne zabudla, no pritom nadmieru absurdné, až im nemôžem prikladať veľkú váhu.

Rebrá ma nepríjemne zabolia, keď sa posadím. Pod okom mi pulzuje bolesť. Žeby to vážne nebol len sen? No až sa postavím pred zrkadlo, neviem čo si mám myslieť.

Po žiadnej modrine nie je ani stopa, no miesta, kde by sa mali nachádzať, príšerne bolia. Akoby si ma včera niekto pomýlil s boxovacím vrecom a vybil na mne všetku zlosť. No niet po tom žiadnej vonkajšej stopy.

Opatrne zleziem dole po schodoch, pričom ma líška Reven skoro zvalcuje. Pripletie sa mi pod nohy, urobí okolo nich znak nekonečna a odbehne do obývačky. „Kynsley?" zastaví ma mamin hlas, keď prejdem vedľa kuchynských dvier.

Zháčim sa. „Áno, mami?"

„Včera si zmizla," podotkne vyčítavým tónom. „Čo sa stalo?"

Veru, čo sa stalo? Sakramentsky by to zaujímalo aj mňa. „Potrebovala som sa troška vyvetrať. Po ťažkom týždni padla večerná prechádzka dobre."

„A kam máš namierené teraz?"

„Len sem, na dvor."

Prejdem okolo dvier, nohy si strčím do obnosených tenisiek, ešte stále hnedých od blata a okolo pliec si hodím tenký kabát.

A hoci je mojim pôvodným cieľom len lavička na rohu domu, moje nohy ma prevedú chodníkom a vyjdem z nášho dvoru.

Nesledujem, kadiaľ idem. Nechám sa viesť chodidlami, ktoré tieto ulice poznajú naspamäť. Ten včerajšok mi nedá pokoj. Potrebujem zistiť, nakoľko to bolo skutočné. A či sa teraz môžem považovať za Krotiteľa, ktorý sa potrebuje dostať na Ostrov, aby mohol rozvinúť svoje zručnosti.

Zarazene zastanem.

Až teraz si uvedomím, kam som sa to dostala. Takmer na opačný koniec malého mesta. Rovno pred starý dom, ktorý roky obývajú už len vyhladované vrany.

Ich škrekot sa roznesie ulicou a kŕdeľ čiernych tvorov vyletí z diery na streche. Zakrúžia na oblohe a sadnú si na starý, vyschnutý strom v susednej záhrade.

Jedna z nich ostane krúžiť na oblohe. Jej čierne krídla, s rozpätím skoro jedného metra, sa lesknú v skorých lúčoch zimného slnka. Jej tieň, dopadajúci na chodník predo mnou, je minimálne rovnako obrovský ako ja sama.

Začne plachtiť, krídla nechá napnuté a prefúkne ich studený vietor, ktorý odtrhne jedno pierko, ktoré začne pomaly padať k zemi.

Vrany na strome sa rozškriekajú, čoby do nich niekto hádzal kamienky, a keď ich uši trhajúci krik doznie, plachtiaca vrana, najväčšia zo všetkých, sa strmhlav začne rútiť nadol. Dosadne na miesto, kde ešte pred chvíľou bol jej tieň a nakloní hlavu nabok. Čierne očko sa jej vražedne zaleskne.

Inštinktívne zacúvam, ale nepomôže to. Vrana náhle rozprestrie obrovské krídla a vyletí priamo mojim smerom.

Začnem sa oháňať rukami. Je to nanič. Vrana pazúry zaryje do môjho trička a a obrovským zobákom ďobne do môjho čela. Čakala by som, že to bude bolieť ako čert, ale ledva sama dotkne. Koncom zobáka skopíruje línie lícnych kostí, nosa a brady.

Našťastie mám oči tuho privreté, lebo hneď na to poťuká po mojich viečkach. Opatrne, no predsa mierne bolestne. Svaly mám stuhnuté od strachu, no vrana zo mňa zrazu len zlietne a až otvorím oči, už sedí na chodníku pred mojimi nohami.

„Čosi zač?" šepnem jej.

Hlasne zakráka, akoby tým vysvetľovala všetko. Poskokmi na čiernych nohách ma obíde a zozadu mi ťukne zobákom na topánku.

Vrany na strome sa rozškriekajú.

„Nechaj tie vrany tak!" skríkne zrazu niekto.

Nadskočím od ľaku a obzriem sa za starou ženou, ktorá sa oháňa drevenou palicou. Tvár má vráskavú, oči tmavé, vlasy biele ako sneh, ktorý k nám túto zimu nezavítal. „Čo prosím?"

„Vravím, nechaj tie vrany tak!" zopakuje hlasom, rovnako škriekavým ako vrany. „Sú zlé. Prinášajú smolu. Smrť."

„A nie sú to len rozprávky? Vrana a posol smrti?"

„Na to sa spýtaj tej nebohej, ktorá žila v tom dome." Palicou zašermuje z domu, z ktorého vyleteli vrany. „Kŕmila ich, dovolila im ostať. A zomrela."

Hrdlo mi zovrie neviditeľná ruka. Tlačí mi na hrtan, kým mi nedôjde vzduch a neuvidím pred sebou záblesk mladej ženy, ktorá sa skloní k vrane a pohladí ju po hlave. Ani nie sekundu na to zazriem auto, ktoré ju prejde na mieste, kde práve stojím.

Otrasiem sa ako mokrý pes a dvakrát rýchlo zažmurkám, až kým nezaostrím na starú pani. „Myslíte si, že za tú nehodu mohli vrany?"

„Bola to mladá žena. Možno o tri roky staršia ako ty, dievča. Vravím ti, dávaj si pozor."

„Ďakujem za radu, pani," šepnem a ona sa zadíva na vranu pri mojich nohách.

„Mimochodom, tá pri tvojej nohe... volá sa Andre. Je alfa aj omega. Vodca."

„Odkiaľ to viete?"

Žmurkne na mňa: „Povedala mi to, dievča."

A vkráča do nízkeho domu, z ktorého len pred chvíľou prišla. „Andre?" otočím sa na vranu pri mojich nohách, ktorá vydá hrdelný zvuk. Tie na strome to po nej zopakujú. Na potvrdenie jej mena.

„Čo to znamená?"

Andre preletí malú vzdialenosť, k hline na konci cesty a zobákom potiahne zopár čiar. Keď sa tam pozriem, dych sa mi zasekne. V hline stojí slovíčko iná.

Andre znamená iná. A táto čudesná vrana mi to práve napísala. Preboha. „Si to, čo si myslím, že si?" spýtam sa šeptom a vrana dvakrát pomyká hlavou, zrejme na znak súhlasu.

Vrana si našuchorí perie a jej druhovia zo stromu vyletia do vzduchu. Zakrúžia na oblohe, zborovo zakrákajú, na čo im Andre odpovie hlasom o čosi vyšším. Kŕdeľ čiernych tiel sa stratí v diere strechy starého domu.

„Pôjdeš so mnou?" nadvihnem obočie na Andre, ktorá namiesto odpovede vzlietne a jej ťažké telo pristane na mojom pleci. „Vieš čo? Budem to brať ako áno."

Andre súhlasne zakráka.

•••••

Pred našim domom Andre sadne na zem a zobákom poťuká po dverách. „Otvor! Otvor!" kričia jej oči.

Poslúchnem moju čiernu spoločníčku a ona si okamžite vskacká do domu, akoby ju ani nezaujímalo, že kdesi tu pobehuje líška so záľubou v mŕtvych operencoch.

Tresnem si dlaň o čelo, keď skočí do kuchyne a mama vzápätí skríkne. Vbehnem do izby a zdvihnem ruky nad hlavu. „Pokoj!"

Mama má zúžené zreničky, panvicu v ruke a oči jej svietia jemným, oranžovým svetlom. „Lepšie akoby som si doniesla potkana, nie?" spýtam sa s hlasom o oktávu vyšším, než obyčajne.

Andre na mňa pri tej poznámke zazrie čiernymi očkami, ale svoj nesúhlas inak najavo nedá. „Kynsley," vydýchne mama opatrne a skloní panvicu, „chceš mi povedať, čo si myslím, že mi chceš povedať?"

Poškrabem sa po zátylku. „Mami, predstavujem ti Andre, moju Reell."

Mama si začne čosi šomrať popod nos. „Farba?" hlesne.

Hryznem si do pery. Mala by som to vedieť. Duchovia ma navštívili, mala som si vybrať jednu farbu z nich. Musel mi niektorý vniknúť do duše, inak by sa Andre neobjavila. Navyše tá čudná vízia... smrť tej ženy... a potom slová stareny: „Prinášajú smolu. Smrť." „Čierna," vyslovím s najväčšou istotou, na ktorú sa zmôžem. Všetko nasvedčuje tej farbe, „Vybrala som si čiernu."