KD: Bojovník budúcnosti ✔

VIII. Pokazený duch

Ani ma neprekvapí, keď Zoya sa proste stratí a o chvíľu zbadám jej čierne vlasy v skupinke, ktorá obklopila môjho brata. Poobzerám sa po iných potenciálnych lektoroch, ale zjavne jediným prítomným je chlap, ktorý oduševnene vyhlásil, že môžeme zomrieť.

O spoločnosť svojho brata práve nestojím a ten druhý tiež nevyzerá ako dvakrát dobrá možnosť. Vykročím ku Camile.

„Ahoj," pozdraví ma a pohladká Andre po hlave. „Nečakala som, že sa poberieš práve ku mne."

„Ani ja," myknem plecom. „Ale brat má okolo seba celý hárem. A ten druhý nevyzerá príliš prívetivo."

„To je Lorenzo," povie Camila, čoby tým všetko vysvetľovala. „Je trocha..." Prstami si poťuká po spánku na znak toho, že je šibnutý. „... ale aj napriek tomu je jeden z najlepších mágov. A je to dobrý človek."

„Dobrý, nedobrý, asi by mi bol ako mág nanič. Úprimne, kde sú ostatní?"

„Niekde po Ostrove," rozhodí rukami. „Problém s nimi je, že tu boli už dávno a keďže sú takí silní, sú totálne nespútaní. Fakticky, ako nejaký nevyspytateľný víchor. Ak pôjdeš po lesnej cestičke, na nejakých by si mala naraziť."

„A nestratím sa?"

„Andre ťa privedie späť," podotkne Camila. „Síce pre Krotiteľov je toto miesto dosť nevyspytateľným bludiskom, Reellovia sa vyznajú. Ak chceš, Debesis pôjde s vami."

Mávnem nad tým rukou. „To je jedno. Niekoho si už snáď nájdem."

Camila mykne plecom. „No, vypariť sa určite nevyparili."

Andre mi vyletí na plece a ešte s posledným pohľadom na hlavú budovu, vkročím medzi ihličnany, ktoré ma čoskoro pohltia.

Síce les ostal podobný, ako bol včera, stále nie je rovnaký. Cestička sa kľukatí rôznymi smermi, zachádza k skalnatým stenám úpätí hôr a prechádza okolo zurčiaceho potoka.

„Hľadáš niečo?" ozve sa zrazu z výšky.

Vyvrátim hlavu dohora a uvidím chlapa, ktorý sedí na vysokom konári a hompáľa nohou vo vzduchu. „Áno, pýtal som sa teba," nadviaže a prehrabne si spľasnuté čierne vlasy.

„Skôr niekoho," opravím ho. „Ešte však netuším koho."

„Tak som pre teba ako stvorený," zasmeje sa a jeho postava zabliká. „Ach, doriti," zašomre si popod nos. Jeho silueta sa razom stratí a on sa zrúti na zem – rovno prepadne cez tvrdý konár. No kým dopadne, znova naberie hmotnú postavu a tresne o kameň svoj trup. „Au."

„Si celý?" spýtam sa opatrne a podídem k nemu. Je vysoký, má takmer priehľadnú postavu. Uprostred čela má kľukatú jazvu.

„Jasné, jasné," vyskočí na nohy a opráši sa. „Stáva sa mi to celkom bežne."

„Kto si?"

„Dobrá otázka," podotkne zadumane. „Nuž, nech som kto som, volám sa Jack."

Prižmúrim oči. „Nie si ty ten... mŕtvy?"

„Som predsa tu, nie?" spýta sa pobavene.

„Jack!" zrazu sa tiene naokolo predĺžia a postava Jacka sa zamihoce. „Čo som ti o tomto povedala?"

Spoza stromov vyjde ženská postava. Má na sebe dlhé, červené šaty na ramienkach, čierne vlasy jej splývajú s tieňmi a na dekolte jej splýva lesklý prívesok v tvare netopiera.

Jack oduje pery. „Že nemám liezť na stromy, lebo ti nesmierne ruší dušu, ak sa snažím znova a znova umierať. Áno, viem. Ale pozri sa na tú zlatú dievčinu!" Namieri na mňa ukazovák. „Chcel som ju prekvapiť!"