LVI. Spomalený záber

600 94 15
                                    

Slnko je vysoko na oblohe, jeho teplé lúče nás držia blízko stromov, aby sme sa aspoň čiastočne skryli v chládku. Ešte aj Andre je teplo. Jej vranie telo sa stihlo usadiť na chrbte sloníka Baie, ktorá máva veľkými ušiskami ako vejármi. Cup a Amin sa zase nechávajú niesť v rukách svojich pánov.

Noc prešla rýchlo. A keď som sa zobudila na ranné lúče, uvedomila som si, že to tak necítim ako jediná. Podľa Scotta trvala noc nanajvýš tri hodiny a Ostrov sa s nami zahráva. Možno je to ďalšia skúška. No ak nie, potom je niečo veľmi zle. Sme si toho vedomí všetci.

Čas sa pretiahne ako plastelína a naše kroky viaznu. Čim ďalej ideme, tým mám väčší pocit, toho, že sa priestor okolo nás premenil na vatu a my sa cez ňu snažíme prebojovať. Farby sa zmenia na šmuhu a slová sa nám zaseknú v hrdle, hoci otvoríme ústa, aby sme sa ozvali. Nám všetkým je jasné, že niečo je zle. Veľmi.

Huspenina okolo nás stmavne. Zrazu akoby bola zase noc. No nie je, teplo lúčov cítiť aj tak. Môj žalúdok zovrie kŕč, môjho krku sa dotknú neviditeľné ruky a začnú ma škrtiť. Ostatní nie sú nikde. Akoby ani neboli. Svet pominie. A všetko sa zatočí.

Padnem ako v spomalenom zábere. A zrazu si uvedomím len to, že sa rozplývam ako dym. Dym, ktorý hrá farbami dúhy. 

KD: Bojovník budúcnosti ✔Where stories live. Discover now