KD: Bojovník budúcnosti ✔

XVIII. Púpavu za podceňovanie

Na dverách od izby ma čaká maličký, zrolovaný papierik. Písmo na ňom mi je už známe z predošlej noci. Scott.

Čo je to za dievča, ktoré odmietne kvety?

Veľmi dobre v tom spoznám štýl vlastného odkazu, ktorý som mu adresovala cez noc: Čo za chlapa posiela kvety po mačke?

Pokrútim nad tým hlavou a zasuniem si papierik do vrecka nohavíc. Možno toho nepodareného horolezca ešte dnes stretnem. A ak nie, až sa objaví Andre, pošlem mu odkaz späť. Netuším ako inak by som ho vedela nájsť. Ďalšou záhadou ostáva, odkiaľ vie on, kde hľadať mňa.

Zoberiem si z postele sveter a zbehnem nadol. Skoro aj narazím do svojho spoločníka, vysokého Zera, ktorý postáva v dverách. „Kamže sa tak náhliš?" spýta sa pobavene.

„Za tebou, aby si náhodou nezdrhol s opačným názorom," vychrlím a oblečiem si červený sveter.

Pokrúti hlavou. „Nič sa neboj, nezdrhnem. Už som sa rozhodol. Ale dlhuješ mi vysvetlenie."

„Je mi to jasné," podotknem pomaly.

Spoločne vkročíme medzi stromy, do dažďového pralesa magického Ostrova. Po niekoľkých nemých metroch konečne začnem hovoriť. Celý príbeh od šialeného začiatku, po rovnako šialený koniec. Moje slová sa rozplývajú medzi listami stromov a krákaním tropických vtákov.

„Tak," ozve sa po niekoľkých minútach ticha, ktoré nastanú doznením mojich slov, Zero. „Nie som si úplne istý, aké vysvetlenie som čakal, ale toto ma šokovalo."

„Asi si ešte o ničom podobnom nepočul, čo?" spýtam sa ho s márnou nádejou.

Pokrúti hlavou. „Nie. Ale mám pocit, žeby si si to nemala nechávať pre seba. Skôr či neskôr sa to aj tak prevalí."

„Dovtedy sa to možno naučím ovládať," ohradím sa.

„Pochybujem," zruší ma. „Ale ako myslíš."

„Pozri, za pár dní som prišla na to, že mám fialovú dušu, ktorou pravdepodobne dokážem vidieť istý úsek života človeka. Taktiež červenú, ktorou sa viem stotožniť s Reellom. Môžu mi narásť krídla. A keďže je Andre premenlivá, zrejme to ukrýva aj ďalšie vecičky. Oranžovou dušou dokážem privolať akúsi zbraň, presne ako môj brat a mama. A zrejme mám aj čiernu, pretože sa mi šírili tiene z prsov, akurát boli veľmi slabé."

Zero si zamyslene pošúcha krk. „Ja ti neviem, Kyn. Nepáči sa mi to."

„A myslíš, že mne hej?" nadvihnem obočie a drgnem doňho lakťom.

Odfrkne si. „Pochybujem. Ale niečo s tým treba urobiť."

„No nevrav, Nula," prevrátim očami. „Samej by mi to nedošlo."

Drgne do mňa, až zídem z cestičky do nejakej rastliny s veľkými oranžovými kvetmi. „Neprovokuj."

„Takže," zatiahnem zdĺhavo, „pomlčíš?"

Ukloní sa ako pravý džentlmen. „Tvoje tajomstvo je odo dneška už aj moje."

•••••

Drgnem do Zoyi a podám jej papierik, ktorý si od poobedia schovávam vo vrecku nohavíc. „Odpísal mi."

Zoya rýchlo prebehne očami po slovách a zasmeje sa. „Správate sa ako tajní milenci. A pritom sa ani nepoznáte."

„Netrep," zahriaknem ju. „Povedz mi, až ho zbadáš."