KD: Bojovník budúcnosti ✔

LXVII. Priznanie vo vani

Do Scottovej chalúpky vleziem cez okno. Nedal mi ohľadne toho na výber. Dvere sú zamknuté a nemám k tomu, aby som mu ich vylomila. Hoci sa mi zdalo, že Andre po nich poškuľovala, akoby ich bola ochotná prehrýzť. No ak by sa Scott chcel skutočne úplne izolovať, nenechal by otvorené okno.

V chalúpke vládne tma a prekvapivý chlad. Pričom je len krátko po obede a sme uprostred dažďového pralesa.

Scotta nájdem v malej kúpeľni ako sedí na kraji vane s nohami ponorenými do niekoľkocentimetrovej vody. Je ku mne otočený chrbtom, no zaváham. Prvotný popud mi hovorí, aby som k nemu podišla, chytila ho za plece a pobozkala. Ubezpečila ho, že je všetko v poriadku. No niečo iné ma prinúti zaváhať a teda najskôr vyslovím: „Scott?"

Napne sa akoby som ho prebrala z polospánku. „Kynsley?" zareaguje. „Ako si sa dostala dnu?"

„Okno si nechal otvorené," hlesnem a teraz k nemu už podídem. Ruky položím na jeho obnažené ramená. Celé telo má napäté, čoby čakal útok. V tmavej, zatvorenej chalúpke s pralesom okolo.

Vydýchne a poddá sa mojim prstom, ktoré mu behajú po stuhnutých svaloch. „Nemala si za mnou prísť. Mala si ísť za bratom."

„Ten si koledoval," podotknem. „No vysvetliť by si mi to mohol."

„Ten post je ti prednejší než rodina?"

„Ty mi netáraj o rodine! Nemáš o nej ani páru!"

A potom Scott udrel Daryla až sa zosypal na zem. Bolo by hlúpe tvrdiť, že ma to celé neškrie a je mi to ľahostajné.

„Nemyslím si, že je čo vysvetľovať," odvetí Scott. „Je to jasné, nie?"

„Vôbec nie," pokrútim hlavou a sadnem si vedľa neho na chladný kraj snehovo-bielej vane.

„Nechajme to tak," poprosí ma.

No nejde o vec, ktorú by sme mohli prehliadnuť. A ja nechcem, aby si to celé nechával pre seba. „Nie, Scott."

Namiesto odpovede mi vezme tvár do dlaní a dlho ma pobozká. Jeho studená ruka zbehne na môj krk a pomaly mi vkĺzne do vlasov.

Keď sa odtiahne, jeho dúhovky sú skoro čierne. „Na Ostrov som sa dostal ako päťročný," začne a už tie slová ma šokujú. Nikdy som nepočula o tom, žeby sa tam niekto dostal tak skoro. „Bolo to vskutku čudné, veľmi si nepamätám na to, čo bolo predtým. Pravdou ale ostáva, že som bol malý, mohol som tie spomienky jednoducho stratiť. Neviem však odkiaľ pochádzam a nikto to ani nezistil. Medzi známymi Krotiteľmi nikomu nechýbalo dieťa, ktoré sa zrazu zjavilo v hlavnej budove a stálo s autíčkom v ruke. Na rodičov som si nespomínal. Vtedajší vodcovia Ostrova usúdili, že som nemal za predkov Krotiteľov a požehnanie mi dala samotná príroda. Začal som tu ako sirota a každý ma tak aj bral. Nevedeli prísť na to, akú dušu mám a ani môj Reell sa neukazoval. Napriek tomu zo mňa cítili silu a Ostrov si bežných smrteľníkov nepustí na svoju pôdu. Prešiel rok, dva a do tretej fázy ma nemohli strčiť, lebo som ešte stále nemal svoju silu. No začala sa pomaly prejavovať. Keď som vstúpil do miestnosti, rozžiarila sa. Trvalo ďalšie dva roky, kým som sa to naučil ovládať a z podvedomia sa moja sila dostala do vedomia. Ani tak sa však farba duše neprejavovala navonok, v mojich očiach. Tak vodcovia skúsili tú nebezpečnú metódu, z ktorej sa zistilo, že mám čiernu dušu. Týždeň som ležal v ošetrovni a až som sa stade konečne dostal, objavil sa Amin."

Hodnú chvíľu sa nezmôžem na žiadnu reakciu. „Ty nemáš rodinu," vykĺzne zo mňa nakoniec.

„Nie. V tom síce nie som na Ostrove jediný, ale neviem o nikom inom, kto by sa sem dostal za takých kurióznych podmienok ako ja."

„Za tie roky si nikdy neodišiel z Ostrova?"

„Nemal som prečo," mykne plecami. „No raz som to skúsil. Počúval som vlastné podvedomie a šiel na miesta, ktoré sa mi náhodne objavovali v snoch. Nenašiel som nič."

Načiahnem sa za jeho rukou, ale on sa odtiahne a obe dlane si položí na kolená. „Pred piatimi rokmi, keď som mal pätnásť, sa na Ostrove objavili vládcovia. Boli piati, no jeden z nich odchádzal a chceli, aby som sa k nim pridal."

Jeho priznanie ma šokuje takmer rovnako ako jeho predošlé slová. „No ja som odmietol. Namiesto mňa si zobrali mladú babu, ktorá sa teraz stala tou, ktorá má čiernu kapucňu."

Spomeniem si na to, že práve tá si vybrala za svojho favorita mňa. Môže ísť o náhodu? Snažím sa tomu veriť, ale niečo mi hovorí, že celé je to prepojené ako hustá pavučina.

„Ľutujem to," vyhlási Scott. „A najviac to ľutujem, keď sa pozriem na teba."

Akoby mi dal zaucho. Presne taký účinok na mňa majú jeho slová. „Ja..." vlastný hlas mi znie priškrtene.

„Nemyslím to v zlom," dodá rýchlo. „Ale ak by som vtedy ich ponuku prijal, mohol som niečo zmeniť. Hocičo. Niečo v prospech takých ako ty a ja. Takých, ktorí nezapadajú do všeobecného vzorca, lebo príroda sa rozhodla, že im dá väčšiu úlohu. Nemusela by si sa stať vyvrheľom Ostrova a Krotiteľov. Nemusela by si sa ešte aj tu cítiť nepríjemne. A nie len ty. Ale každý, kto sa troška odlišuje. Ako Mishelle. Kynsley, mohol som to zmeniť."

Ani si neuvedomím, že sa mi po tvári rinú slzy a razia si cestu až k brade, skadiaľ kvapkajú do nízkej vody vo vani. Neviem, nad čím plačem. Či nad tónom, akým hovorí, alebo nad tragikomickým osudom každého, kto sa vymyká systému. Alebo nad celou situáciou, do ktorej sme sa dostali – sedíme na kraji vani v tmavej chalupe a zronene hovoríme o neprávosti magických bytostí.

„Ja to nemôžem prijať," hlesnem a na konci sa mi zlomí hlas. „Ne... ja to neprijmem. Chápem ťa, Scott, ale nie."

Zatnem ruky v päsť a naberiem vzduch do roztrasených pľúc. Tiež som rozmýšľala ako on. Že možno by som to celé vedela zmeniť. Našu celkovú situáciu. Ale podobná úloha mne súdená nie je. Dnešok mi otvoril oči. Možno pohnútky Daryla nie sú správne a šľachetné, má pravdu. Ja to prijať nemôžem.

„Tiež som sa bál, Kynsley. Preto som odmietol," podotkne Scott potichu.

Nie, u mňa nejde len o strach. Ale o posledný kúsok racionálneho uvažovania. „Nie, Scott."

„Si krásna," trepne úplne od veci a načiahne sa za mojou tvárou. Pohladí mi líca mokré od sĺz a privlastní si moje pery. „Ja ťa chápem, Kynsley. A nezazlievam ti to. Nikto ťa do toho nemôže nútiť. A ja to ani nechcem."

Obaja sa oddáme bozku a keď to už-už vyzerá, že sa z toho vykľuje aj čosi viac, Scott sa odtiahne. Vylezie z vane a načiahne ku mne ruku. „Poď. Chcem ti niečo ukázať."