KD: Bojovník budúcnosti ✔

XIII. Zatrpknutá Rapunzel

„Čože?" zachrčím ako zachrípnutý stroj. Krídla? Aké krídla?

Chlapík rozhodí rukami, akože on to má skade vedieť. „Proste krídla. Asi čierne, ťažko povedať." Odhrnie si mokré vlasy z čela a pozrie sa na oblohu. „Dávajte si pozor, dievčatá. Ja idem pohľadať ďalšie nešťastnice. Alebo možno nešťastníkov."

Nechápavo sa pozriem na Zoyu, ale ona len mlčky prikývne, podčiarkujúc tak slová neznámeho muža. „Mala si krídla," hlesne. „Vieš chodiť?"

Prikývnem a vytrepem sa do stoja, hoci sa mi trasú nohy, čoby boli z rôsolu. Na nohe, z ktorej som stratila topánku, ma nepríjemne chladí mokrá zem. Už nehovoriac o tom, že musím vyzerať ako niekto, kto práve vyliezol z čerstvého hrobu.

Našťastie do ďalšieho padajúceho stromu ani voľne rastúcich kopcov nenarazíme, tak sa dostaneme na ubytovňu celé a zdravé, hoci mokré a špinavé. No viac ako nachladnutia sa bojím Zoyinho pohľadu, ktorý mi aj bez slov kladie tisícky otázok.

„Čo mi k tomu povieš?" nadhodí, až sa obe – už umyté – zvalíme na postele v izbe.

„Netuším," zašveholím a pohľad upriem na akési neurčité miesto na stene.

„Netušíš? Kynsley, narástli ti krídla. Fajn. Brala by som to. Ale celkom jasne som videla, ako ti tiene vybehli z končekov prstov!"

Pozriem sa na Zoyu, ktorá ofialovie v tvári. Ale skôr od rozpakov, ako od hnevu. Nezvykne kričať. Nie... naštvane.

Rezignovane si povzdychnem. „Myslíš, že ja tomu rozumiem? Ani som o tých krídlach nevedela, kým mi to ten chlap nepovedal. Tiene som si všimla."

„Každý Krotiteľ má len jednu prirodzenú schopnosť," podotkne. „Ty ich máš minimálne dve. Tie krídla... vyzerali ako krídla vrany."

„Čo tým chceš naznačiť?"

„Môj bratranec má podobnú vlastnosť. Má zelenú dušu, ktorá mu dovoľuje stotožniť sa so svojim Reellom. Vyzeralo to, akoby si mala krídla Andre, len oveľa väčšie. A navyše, bratranec spomínal, že táto sila môže ísť ruka v ruke takmer s každou farbou duše. Vieš, vrana, čierny anjel, posol smrti. Ale nerozumiem tým tieňom."

„Ani ja," povzdychnem si. „Nerozumiem vôbec ničomu."

„Možno by si sa na to mala spýtať Daryla."

„Nechcem, aby to vedel. Chcem to vyriešiť ja. Všetko."

„Čo všetko, Kynsley?"

Možno v tej chvíli pochopím, že sa potrebujem niekomu zdôveriť so všetkým. S každou jednou maličkosťou, ktorá ma tlačí na hrudi a dáva mi pocit, že to sama nezvládam. Lebo ja tú váhu skutočne neunesiem sama. Nie som ani zďaleka taká silná, ako sa tvárim. Som len... človek.

Zrejme práve jej to celé vyklopím. Úplne, úplne všetko. Do najmenšieho detailu.

„A čo ak..." ozve sa po hodnej chvíli, počas ktorej ma zožiera všetko naokolo. Vzduch, ktorý prúdi v izbe, ticho, ktoré v nej nastane. „Nie."

„Povedz to," pobádam ju. „Každý nápad sa môže hodiť."

„Povedala si, že duchovia jednoducho zmizli. Po tom, čo ťa napadli. Čo ak nezmizli? Ale pohltila ich tvoja duša?"

„Akože všetkých?" nechápem. No jej teória ma zaujme.

„Nuž, úplne všetkých určite nie," spresní svoje slová. Jazyk sa jej pletie, vytvára čudnú spleť slov. „Minimálne jedného nie. Toho, ktorého pohltila na konci obloha."

Opatrne prikývnem. „Ale bolo by to vôbec možné?"

Pokrčí plecami. „Nemám ani tušenia, Kynsley. Ale poznám niekoho, kto by ti mohol pomôcť."

•••••

„Volá sa Chloe," znejú mi v hlave slová Zoye. „Poznám ju cez bratranca. Je veľmi silná, nájdeš ju v hájiku, na severe Ostrova. Netuším prečo, no to miesto sa nikdy nemení."

„Vieš kadiaľ?" spýtam sa Andre, ktorá vedľa mňa kráča vo svojej vlčej podobe a oňucháva zem, akoby nasledovala stopy koristi. Nakloní hlavu a kývne mi ňou dopredu, čo beriem ako slovko áno.

Cez noc sa Ostrov zmenil takmer úplne. Lesy mierneho podnebia nahradil dažďový prales, tiahnuci sa po celom Ostrove. Kde-tu z neho vytŕčajú hory ako obrovské zubiská obludy.

„Chloe má veľmi chúlostivú minulosť, o ktorej odmieta hovoriť, no bratranec tvrdil čosi o tom, že sa sem dostala z minulosti. Možno to je práve kľúčom k jej schopnosti vidieť veci, ktoré sa v minulosti udiali. Spýtaj sa jej na to, či niekedy existoval podobný Krotiteľ. Či je to možné."

Hryznem si do pier a prekročím veľkú mláku. Andre prejde rovno cez ňu a jej tmavé laby nasledujúce metre zanechávajú desivé stopy.

Čoskoro sa dostaneme až k spomínanému hájiku. Je to lúka v malej rokline, v ktorej sa tiahnu rady listnatých stromov s rozvinutými korunami. Uprostred hája stojí malý altánok zo svetlého dreva. Jeho strecha je vyrezávaná tými najčudesnejšími rytinami, okolo jej stĺpikov sa tiahnu vyrezávané úponky rastlín.

Krotitelia mali vždy veľké spojenie s prírodou. To ona nám dala silu, verili v to naši predkovia a veríme v to aj my. Vychádzame zo starodávneho náboženstva, takzvaného aminizmu, ktorý verí v dušu, v niečo nesmrteľné, čo je silné a magické. Hoci toto náboženstvo zaniklo, jej korene sa dostali takmer všade. Kto by predsa nepočul o výroku Oči sú oknom do duše? Je v nich oveľa väčšia pravda, než by si to obyčajní ľudia mysleli. Pri používaní našej sily, sa naša duša dostane na povrch, pretaví sa do farby, ktorá zaleje naše oči.

S Andre sa dostaneme až k altánku. Sedí v ňom krásna žena okolo dvadsať päťky. Vlasy sa jej lesknú sťa zlato, dvojfarebné oči jej zvedavo behajú po motýlikoch, ktoré sedia na soške uprostred altánku. Pokožku má bronzovú, akoby sa neustále opaľovala a jej hebký pohľad okamžite pohladí mňa i Andre. „Ahojte," usmeje sa a ružové pery sa jej roztiahnu.

„Ahoj," pozdravím ju nesmelo a ona mi kývne, aby som sa posadila priamo k nej. Jej vlasy sú v dlhom vrkoči, ktorý priam žiari v lúčoch skorého slnka a pretkávajú ich farebné kvetinky. Zvláštnym spôsobom mi pripomenie Rapunzel.

„Aký vietor ťa sem zavial?" spýta sa.

Z jej otázky zneistiem. „Prosím?"

„Čo tu hľadáš," vysvetlí so smiechom.

„Chcela by som sa na niečo spýtať."

„Už to bolo dávno," zašomre. „Táto odpoveď vystihuje odpoveď na otázku každého, kto za mnou kvôli tomu príde. Lebo vieš čo? Stále sem chodia, len ak niečo chcú."

„Prečo?"

„Boja sa ma," podotkne trpko. Svetlo z jej tváre sa stratí, razom vyzerá o dvadsať rokov staršie. „Prečo by malo byť niečo iné automaticky zlé?"

Tú otázku si kladiem posledné dni aj ja, pomyslím si. „Neviem. Podľa mňa to tak nie je."

Nadvihne obočie. „Skutočne nie? Alebo to vravíš len preto, aby som ti odpovedala?"

„Skutočne."

Natrčí ku mne ruku. „Tak mi to dokáž."             

Bez zaváhania sa dotknem jej dlane a pohltí nás fialkasté svetlo.

Ďalšia kapitola=nová postava... normálne je to už pravidlo :DD