KD: Bojovník budúcnosti ✔

XXXV. Plán, ktorý ani tak nebude fungovať

Ešte niekoľko dní ostanem u Scotta, hoci medzi nami vládne zdržanlivosť. No prečo asi? Scott sa ma párkrát aj napriek tomu spýta ako sa cítim, či je mi už lepšie a vynadá mi, aby som sedela na zadku, nie pobehovala okolo jeho chalúpky.

Napriek tomu som sa jedno ráno vykradla, keď Scott odišiel pre jedlo, lebo sa mu minuli zásoby z chalúpky a pohľadom som skúmala desivé masky s vypleštenými očami a škeriacimi sa ksichtami. Jedni boli desivejšie ako druhé, ale musím uznať, sledovala som ich so zatajeným dychom a istou mierou úžasu. Všetky ťahy štetca na ich tvári boli dokonalé a symetrické, vyrezávané detaily boli bez najmenšieho zbytočného škrabanca. V istom čudnom ponímaní by som ich označila práve slovíčkom nádherné.

A potom sa objavil Scott. „Tebe pekné slová nehovoria nič, čo?" spýtal sa s polovičným úsmevom.

„Nie veľmi," priznala som sa. „Ale chcela som si ich pozrieť."

Zvraštil obočie, vlasy mu popadali do čela. „Prečo?"

„Sú zaujímavé," odvetila som jednoducho.

„Ľudia väčšinou vravia, že sú desivé."

„Aj to," pripustila som.

„Bežne si obzeráš veci, ktoré ťa desia?"

„Len ak mi prídu dostatočne zaujímavé."

Scott mykol plecom. „Keďže sú moje slová očividne hádzaním hrachu o stenu, až skončíš s obhliadkou, poď dnu. Potrebuješ jesť."

Keď zamával taškou vecí, po dňoch mi konečne zaškvŕkalo v bruchu. Teraz rovnaký sval stiahne moje brucho do nervózneho kŕča pri pohľade na zopár ľudí pred hlavnou budovou.

Zdá sa, že za ten skoro týždeň, sa dal chod Ostrova zase do normálu, ale akosi nepochybujem o tom, že aj prejdem tou čistinkou, zabodne sa do mňa kopa vyčítavých pohľadov. Akoby som ani nebola zachránila životy. Smiešne.

Uzamknem všetky nepríjemné pocity, ignorujem periférny zrak a vykročím po čistinke s nadvihnutou bradou. Je čas naliať čistú vodu do pohára. Nech to už znamená čo chce.

Aj napriek tomu, že si chcem vytlačiť okolie z mysle, si všimnem Scotta, ktorý sa drží meter odo mňa, no stále bližšie, než ktokoľvek iný a jeho kroky smerujú na rovnaké miesto ako moje.

Prejdem po terase, ignorujúc švihanie chvostom veľkého tigra i zamyslený pohľad Salmona. Prekvapivo sa netvári nepriateľsky, skôr ostražito.

Vojdem do hlavnej budovy.

Vstupná hala je prázdna, ale počuť hlasy z vedľajšej miestnosti. Hlas môjho brata občas preruší Camila, niekedy Lorenzo – ten čudák s pavúkom – a niekedy nejaký neznámy, predpokladám, že jeden z nováčikov, ktorý visí na slovách môjho brata ako na udici. Možno som sa toho mala držať od začiatku už aj ja.

Bude tam veľa ľudí, preblesne mi hlavou. Ale potrebujem hovoriť s Darylom, s Camilou a celé si to nejako urovnať. Pohľady každého hovoria o tom, aby som zmizla. Takto to nepôjde. Zabijú ma pri prvej príležitosti v tretej fáze. Celý Ostrov sa musí dozvedieť o všetkom a musíme ich nejako presvedčiť, že za to nemôžem. No najskôr si potrebujem získať vieru ľudí, ktorí majú na Ostrove nejaké slovo.

„Bude to v pohode," prihovorí sa mi Scott. „Brat ti verí a má ťa rád. Camila miluje zas jeho, takže bude tiež na tvojej strane. A Lorenzo nikdy nie je proti čudesnostiam."

Čudesnotiam. Tá myšlienka mi vyčaruje na pery úsmev. Žeby sa rozhodol zase podpichovať? „Vidíš, s úsmevom vyzeráš hneď lepšie," uškrnie sa. „Nesmieš sa tváriť previnilo, lebo to vyzerá, akoby si ani sama neverila tomu, že si nevinná a všetko je len náhoda. Musíš každý jeden krok stavať na sebaistote. Bez viery v samu seba ti nebudú veriť ani iní."