KD: Bojovník budúcnosti ✔

LXXII. Po daždi prichádza slnko

Sníva sa mi veľmi dlho. Nikdy sa mi nezdalo, žeby sa počas spánku dal merať čas, no bola by som schopná odprisahať, že som v tom stave strávila niekoľko dní.

Bolo to prevažne desivé. Vždy som padala do priepasti, no niekto ma stihol v čas zachytiť. Potom naňho dopadlo svetlo, ale spoznávala som len jeho oči. Chladné ako ľad. A keď sa jeho pery roztiahli do úškrnu, pustil ma. A ja som padala ďalej.

Až teraz sa sen zmení. Nebežím dlhou jaskyňou a kameň mi nepraská pod nohami. Tmavé okolie nahradia jasné farby jarnej lúky.

Slnko je vysoko na oblohe, zelené koruny stromov žiaria v jeho lúčoch, rovnako ako tráva, siahajúca až po stehná. Z nej občas vykúkajú farebné kvetiny, prevažne ružovej a žltej farby.

V dlhých čiernych šatách pôsobím ako prízrak prinášajúci nočné mory.

Vietor mi rozstrapatí vlasy a šuchot lístia sa premení na slová: „Kynsley."

Mám pocit, žeby som mala odpovedať. „Prosím?"

„Je čas vrátiť sa."

Nemohla by som tvrdiť, že rozumiem, o čom je reč. Ale keď sa moje ruky začnú rozplývať vo vzduchu, usmejem sa. Je na čase zmiznúť.

•••••

Zobudím sa s obrovskou bolesťou v celom tele. Akoby mi niekto zmixoval vnútornosti, do hlavy vložil bombu a silno stískal celé telo. A horúco akoby ma opekali.

Nie je šanca, aby som sa pohla.

„Lež," napomenie ma hlas, no ani som nemala v pláne vstať a ísť tancovať. Mám problémy aj so samotným dýchaním, nieto s niečím viac.

„Uhm," dostanem zo seba bolestivo.

Na čele mi pristane studená ruka a tá istá mi o sekundu na to otvorí ústa a strčí do nich hadičku. „Prehĺtaj," prikáže. „Hneď som späť."

Jej kroky sa čoskoro stratia, ale prehĺtať tú vec, ktorá prúdi hadičkou, je ako piť roztavené olovo. Našťastie netrvá dlho, kým sa vráti, no nie je sama.

„Bohovia," vydýchne ten známy hlas, no neviem si ho zaradiť. „Kyn-," jeho hlas sa zlomí.

Rýchlo zažmurkám. „Daryl?" šepnem zachrípnuto.

„To som ja," hlesne a chytí ma za ruku. „Tak som sa bál..."

„A- ako dlll..." hlas sa mi zasekne.

„Vyše týždňa," odvetí tá žena, lebo Daryl sa očividne nedostane k slovám. „Až do včerajšieho večera sme si mysleli, že ťa to zabije."

Tá žena mi pomôže posadiť sa. Zdvihne celú prednú časť postele a tak sa ocitnem zoči-voči Darylovi, ktorý má oči podliate krvou. „Strácala si sa každú chvíľu. Nebyť Split..."

Žena, alebo skôr ešte dievča, mávne rukou, že to nestojí za reč. „Veľa sme nezmohli. Regenerácia bola prevažne na tebe a ak by si nevedela liečiť, zrejme by si nemala šancu. Liečila si samú seba, hoci si si to zrejme neuvedomila."

„Ja... ďaku-jem." Ešte ani také jednoduché slovo nedokážem vysloviť na jeden dych. „Ale-" Nedokončím. Čo som to vlastne chcela povedať?

„Pamätáš si, čo sa stalo?" spýta sa Split.

Áno, na to sa zabudnúť nedá. No aby som sa dostala k niektorým konkrétnym veciam, musím si celé prehrať v hlave. Do posledných, krutých detailov. Rozplačem sa.

Navzdory slzám si všimnem Darylov znepokojený pohľad, ktorý vrhne na Split. Až vtedy si uvedomím, že mi pri nohách spí fľakatá koza. „Čo-čo to?"

„To je Destiny," vysvetlí Daryl. „Ona ťa našla v lese a s mečaním ma za tebou ťahala. Odvtedy sa od teba nechce pohnúť. Patrila Jacobymu, ale ten sa vyparil a odvtedy sa držala Zera, ale Zero..." Nedokončí to.

Vzlyknem: „Našli ste ho?"

Daryl sa zamračí. „Len jeho... telo."

„Bez hlavy," vydýchnem. „Že?"

Môj brat nepokojne prikývne. „Videla si ho?"

„Oni... oni ho zabili. Kvôli... mne."

Split si priloží dlane k ústam a z jej očí sa spustia slzy. Poznala ho. „Vieš mi povedať, čo sa stalo?" spýta sa Daryl opatrne.

Zovriem okraj postele a prikývnem. A hoci to trvá veľmi dlho, dostanem zo seba všetko.

Napokon neviem, kto plače viac. Či ja, Split, alebo dokonca Daryl. Oči ani jedného z nás neostanú suché.

•••••

Trvá tri týždne, kým sa zotavím natoľko, aby som dokázala chodiť. Uprostred džungle na mňa už čaká lietadlo a na mieste pilota sedí Darylova žena Camila. Okrem nej sedí v lietadle len Castor, ktorý poletí domov spolu so mnou. Daryl... on ostáva na Ostrove, aby sa pokúsil napraviť škody, ktoré som napáchala.

Objíme ma a silno stisne. Kiežby som si ho držala bližšie počas môjho pobytu tu. Nemuselo by to celé dopadnúť takto katastrofálne.

Lucifer sa prebudil. Ešte neukázal svoje pazúry, čo podľa niekoľkých znamená to, že hoci som mu poskytla dosť energie, nebola použitá správne a musí sa zotaviť. Ale dôjde aj k tomu.

Keď som sa snažila ostatných navigovať k jaskyni, už tam nebola. Stratila sa spolu s mohutnou skalou, v ktorej vznikla. Väčšina Krotiteľov ma za moje činy obviňuje, ale stále je tu tých niekoľko ľudí, ktorí krvopotne tvrdia, že za to nemôžem a stalo by sa to tak či tak. On by si našiel spôsob. No veriť im nedokážem. Zero je mŕtvy, Lucifer sa prebudil a ja utekám z tohto čarovného sveta späť domov. Aj spolu s kozou, ktorej sa nedokážem zbaviť.

Čo sa Andre týka... zmizla. Odvtedy, čo sa prebudil Lucifer, ju nikto nevidel a ani ju nepočul. Nikto nezazrel čierny kožuch vlka a ani nevidel vranu, či mambu čiernu, kĺžucu sa po stromoch. Podľa Split je možné, že hoci ja som to prežila, ona nie. Mohla som byť tak na pokraji smrti, že ona sa cez tú hranicu prehupla, kým ja nie. No ani ona tomu celkom neverí. A ja mám pocit, že sa s mojou čiernou dušou, meniacou podoby, ešte stretnem. Zajtra, o desať rokov, no stane sa.

Vládcovia odišli hneď ako sa dozvedeli, že je Lucifer nažive. Vraj idú verbovať sily. No ja mám pocit, že sa zľakli a jednoducho zdrhli. Dokonca si zabudli vybrať aj toho ich zázračného piateho člena. No ako som hovorila s Lorenzom a Darylom, obaja by boli odmietli. A ja takisto, hoci po mojom konaní by ma zrejme obišli veľkým oblúkom.

Daryl ma pustí a ja ešte poškrabkám Buddyho medzi ušami. A aj malé vĺča, ktoré sedí vedľa neho. Následne sa mi okolo krku vrhne aj Zoya, ktorá odchádza domov až o týždeň. „Si silnejšia, než si myslíš, Kynsley," šepne mi do ucha. „Nezabúdaj na to."

Vďačne sa na ňu usmejem. Asi prvýkrát, odkedy začal tento cirkus, viem s istotou povedať, že nemá na mysli moju dušu, ale mňa. Hovorili sme o tom veľa. A akosi sa jej podarilo presvedčiť ma, že existuje krajší zajtrajšok, hoci dnešok je tmavý a upršaný.

Vleziem do lietadla a sadnem si vedľa Castora, ktorý mi ovinie ruku okolo pleca a spokojne sa usmeje: „Mohlo to byť aj horšie, čo povieš?"

„Možno," vrátim mu úsmev a upriem pohľad na Destiny, ktorá sa vyškriabe na dvojité sedadlo a zamečí. „Čudný Reell."

„Len spoločenský," žmurkne Castor.

Keď sa lietadlo pohne, ešte obaja pozrieme von oknom a zakývame našim blízkym. Ešte sa stretneme. Niekedy.

Koniec prvej časti