KD: Bojovník budúcnosti ✔

XVII. Funguješ na elektrinu

Zero

Končekmi prstov si pošúcham spánky a privriem oči. Nech toto znamená čo chce, nemal som to vidieť. Kynsley. Sestra Daryla Tammera. Kynsley Tammerová. Dopekla.

Pretriem si oči a otočím sa na päte. Neprišiel som sem náhodou preto, lebo som si sľuboval konečne pokoj? A možno aj čosi viac?

Zahrabnem si rukou do vlasov a vyberiem sa za plavovlasou Kynsley. Po dvoch krokoch si to rozmyslím a zahnem úplne iným smerom. Nemal by som ju tu nechať blúdiť. Ale, dopekla, ona vyrobila meč! A dokonalý. Oranžovou dušou. A som si stopercentne istý, že pred dvoma dňami, večer, jej svietili na krvavočervenú.

„Doriti," zašomrem si popod nos a kopnem do kamienka, ktorý sa povaľuje v ceste. Zakotúľa sa do veľkej buriny, rastúcej pri koreňoch stromu.

Nonstop sa musím zapliesť s tými nesprávnymi ľuďmi. Mal som sa dávno poučiť, zaliezť pod nejaký kameň a ostať tam. Ale nie, ja musím chodiť sem a tam a tam a sem, spoznávať nových ľudí, ktorí len prinášajú problémy a ísť stále ďalej a ďalej. Skúšať vlastné limity.

Ako mi chýbajú časy, kým tak ešte nebolo. Kým som bol úplne pokojný, žil som si na jednom mieste a sedel na zadku, kým mi nedali nejakú úlohu. Tú som poslušne ako psík vykonal a mal som pokoj.

Dopekla s celým.

Ocitnem sa na čistinke, rovno pred hlavnou budovou Ostrova. Na terase sa vyhrieva Kriger, obrovský Reell tigra. Kvôli zraneniam už ledva chodí, svoje miesto opustí len naozaj výnimočne. Rovnako ako jeho majiteľ Salmon, postarší vojnový veterán so záľubou vo višniach.

Inak je takmer všetko prázdne, no som si vedomí toho, že Daryl a Lorenzo, možno aj spolu s Camilou, prednášajú v hlavnej budove a je to tam napchané mladými Krotiteľmi.

S Darylom Tammerom sa na Ostrove stretol hneď v deň, keď priletel. Ostrov bol plný rečí o tom, že pred troma rokmi vyhral Ostrovný šampionát, aký je úžasne silný a tak ďalej.

Stretol som ho až po večeri. „Ty si Daryl Tammer?"

Zmätene sa na mňa pozeral, napokon prikývol a poslal Camilu preč. „A ty si?"

„Zero," mykol som plecami a jeho zreničky sa rozšírili. Nebolo to strachom. Ale faktom, že som skutočne tu. A nespoznal ma. „Každého prekvapilo, že si si sadol na večeru k tej babe. Kto to je?"

Prižmúril oči, premeral si ma od hlavy po päty. „Čo ťa do toho?"

„Len chcem vedieť, kto stojí natoľko známemu Krotiteľovi za to, aby si s ním sadol k stolu."

„Tak po prvé, Zero." Na moje meno položil čudný dôraz, akoby mi chcel dokázať, že som obyčajná nula. „Tu mi za to stojí každý. A po druhé, je to moja sestra, Kynsley."

Čudoval som sa, že mi to povedal tak bez obalu. Venoval mi vražedný pohľad, potom sa rozosmial a tľapli sme si do dlaní. „Kde sa tu berieš?" spýtal sa pobavene.

Mykol som plecami. „Počul som, že tu bude kopa zaujímavých ľudí."

„Hľadáš niekoho konkrétneho?"

Venoval som mu tajomný úsmev. „Možno."

A Darylom sa poznáme niekoľko rokov, prevažne kvôli tomu, že sme sa na Ostrov dostali ako nováčikovia v rovnaký rok. Len kým mal on deväť, ja trinásť. Neboli sme práve ľudia, ktorí by si na prvý pohľad padli do oka a stali sa z nich kamaráti. No na jednej lekcii sme sa dostali do dvojice a on mi pomohol zvládnuť vlastnú dušu (nakoľko smiešne) a potom som ho ja ochránil pred bandou starších Krotiteľov, ktorí ho chceli domlátiť, lebo bol proste príliš dobrý.

Bolo to pred dvanástimi rokmi. Vtedy sme sa videli naposledy. No veci, ktoré sa stali medzitým, ostali minimálne z mojej strany zamlčané.

Hlavnú budovu tvorí hneď niekoľko veľkých miestností a prednáška Daryla Tammera sa nachádza v jednej z nich. Kým Daryl rieši niečo o farbách duší, Lorenzo si v rukách prehadzuje gumenú loptičku.

Svetlohnedé vlasy mu odstávajú na všetky strany a na jeho pleci sedí jeho nevymeniteľná tarantula.

Kývnem na pozdrav Darylovi, ktorý si ma všimne a na chvíľu ukončí prednášku. Poberie sa rovno ku mne. „Čo ty tu?"

„Musím ti niečo povedať."

Pri tóne môjho hlasu sa stratí aj jeho pobavený úsmev. Vybavím si pohľad jeho sestry, ktorá predo mnou stála úplne zaskočene, vystrašene. Ten oheň, ktorý v nej plápolal, keď so mnou hovorila, sa na chvíľu stratil. No v jej očiach sa odrážal lesk oranžovej a kamienky z meča.

Odtrhnem pohľad od Daryla a pozriem sa na vlastné zápästie. Na ohňom vypálený znak. Na nulu.

„Pozri, neviem prečo ani ako. No nikomu o tom nepovedz, dobre?"

„Zero?" priľahne ku mne hlas Daryla. Zrejme jediného skutočného priateľa, ktorého som kedy mal. „O čo ide?"

„Ja..." zradí ma vlastný hlas. „Vieš čo? Nejde o nič. Chcel som sa na niečo opýtať, ale... nemá to zmysel."

Zamračí sa, chce namietať, ale skočím mu do reči: „Tvoji žiaci ťa už čakajú. Bež." Ale ten, kto sa skutočne rozbehne, som ja.

•••••

„Ty máš ale dobrú náladu," zašomre Lorenzo a hodí mi loptičku. Tá sa neškodne odkotúľa vedľa mňa, až spadne z terasy hlavnej budovy a Kriger len lenivo nadvihne mohutnú hlavu.

„Za to ty si aktívny aj za mňa," zašomrem. „Pojedol si duracellky?"

„Ha-ha" odfrkne si. „Tak ty jedovaté huby."

„S tebou nejde držať krok. Si ako tie malé zvieratká, ktorým natiahnu skrutku a skáču z miesta na miesto. Akurát tebe to vydrží celý deň. Alebo sa v noci dávaš na baterky?"

Salmon sa rozosmeje a poškrabká svojho tigra medzi ušami. „Musím súhlasiť so Zerom, Lorenzo. Tebe by sa hodilo pár dní na fronte, hneď by ťa to schladilo."

Veľkolepo sa ukloním. „Ďakujem."

Lorenzo na nás vyplazí jazyk a pozbiera si svoju loptičku. Mávnem nad ním rukou.

Po chvíli zaregistrujem na čistinke pohyb. Jej blond vlasy, miestami pretkávané hnedou, sú celkom jasným dôkazom, že ide o Kynsley, no aj tak ma presvedčí skôr jej chôdza. Z vlasov jej trčí zopár konárikov.

„Hej!" skríknem na ňu. Inštinktívne sa otočí, ale keď ma zbadá, rozbehne sa.

Doriti. A k tomu ešte aj beží rýchlo. Ak sa stratí v lese, tak skoro ju nenájdem. „Počkaj!"

Preskočím zábradlie a nohami hladko dopadnem do trávy. Lorenzo za mnou zapíska, priloží k tomu aj zopár slov, ale tie mi presvištia okolo uší, akoby ani neboli. Tesne pred džungľou schmatnem Kynsley za ruku.

„Čo chceš?" štekne.

„Len som ti chcel povedať, že tvoje tajomstvo je u mňa v bezpečí."

Vyvalí oči s modrými dúhovkami a rýchlo zažmurká. „Akože fakt?"

„Akože fakt," prikývnem.

Z jej pliec akoby padla celá obloha. Zoširoka sa usmeje a tľapne ma po pleci. „Konečne múdre reči, Nula."

Eh, čo vravíte na jeho pohľad? :D A moc krásne ďakujem za 300+ hlasov :3