KD: Bojovník budúcnosti ✔

XXVI. Najprv pravdu, chlapci

Fajn, možno som troška vynervovaná. Svedčí o tom aj moja reakcia na letmý dotyk. Niečia ruka sa opatrne obtrie o moje rameno a prsty človeka ma zastavia v kroku. Akosi nepremýšľam nad tým, čo to môže znamenať. Inštinktívne sa zvrtnem, schytím dotyčného za ruku a vykrútim mu ju za chrbtom.

Až potom spozorujem čierne vlasy a opálený krk, pokrytý malým fliačikom atramentu – vytetovanou bodkou. „Scott," vydýchnem a rýchlo ho pustím. „Prepáč."

Scott sa ku mne otočí s tvárou, pošúcha si rameno, ale na jeho perách sa pohráva letmý úsmev. „Čím som si to zaslúžil?"

Skryjem si ruku so škrabancom za chrbát. Tá sivovlasá liečiteľka sa mi o to postarala, ale nechcela som, aby odstránila celú stopu jazvy. Chcem, aby to Zero videl. Chcem vidieť jeho pohľad, keď si všimne, že ma v tom čudnom amoku mohol skutočne zabiť.

„Dlhý deň," odvetím ledabolo, hoci mi srdce ešte stále divoko búši o hruď. Z celého, čo sa deje. „Ty tiež nevyzeráš byť vo svojej koži."

„Dlhý včerajšok," skopíruje moju odpoveď. „Ukáž ruku."

Zamračím sa. Stihol ju uvidieť? Nenadšene mu natrčím ruku a on vezme moje predlaktie medzi svoje chladné, dlhé prsty. Ukazovákom druhej ruky prejde po stále červenej jazve, tiahnucej sa po celom mojom predlaktí a jazva troška vybledne, no nezmizne.

„Si liečiteľ?" spýtam sa ho prekvapene. Ak by bol liečiteľ, neprichádzala by do úvahy situácia, v ktorej sme sa prvýkrát stretli. Ako kričal uprostred lesa kvôli zlomenej nohe.

Scott s úsmevom pokrúti hlavou a pustí moju ruku. Prst následne natiahne k mojim kľúčnym kostiam. Môžem len hádať, že jazva vybledne rovnako, ako na mojej ruke. „Je to len ilúzia," hlesne. „Ranu ti nevyliečim, ale môžem sa postarať o to, aby zmizla. No ak bolí, bude bolieť aj naďalej. Ale ak je len jednoduchá, tak ju možno zvládnem."

„Čo na Ostrove vôbec robíš?" nadhodím. „Liečiteľ nie si, lektor nie si a zjavne ani nič iné. Prečo si tu, Scott?"

Jeho jemný úsmev sa premení na úškrn, ktorý mu vyhĺbi jamku na líci. „Bezo mňa by bola nuda."

Prevrátim nad ním očami. „Si vždy sám, na toto nenaletím."

„Fajn. Chceš počuť tajomstvo?"

„Som celá žeravá."

Odfrkne si so smiechom a roztvorí dlaň. Kúsoček nad jeho rukou sa objaví obraz piatych osôb, ktoré nepoznám, no vyzerajú dosť dôležito. Súdiac podľa dlhých rób a nezmyselných šperkov. „Čo sú zač?"

„Vodcovia. Velitelia, ktorých presne nik nepozná," šepne Scott. Ani neviem, kedy sme sa zatúlali pomedzi kríky hustého porastu džungle. „Tento rok, koncom sezóny, prídu na Ostrov. Robím ochranku."

„Ty?" spýtam sa ho pochybovačne, na čo zatvorí dlaň a obrázok pominie.

„Si strašná," posťažuje sa Scott ako už toľkokrát predtým. „Ak ti klamem, nepáči sa ti to. Ak ti poviem pravdu, neveríš mi."

„A nemyslel si náhodou na to, že ak by si vravel pravdu ako prvú a klamstvá nechal tak, možno by ti ľudia verili viac?"

„To tak, bohužiaľ, nefunguje, zlato," žmurkne. Pri jeho oslovení nadvihnem obočie, ale on si to nevšíma, uprie pohľad na koruny stromov, spoza ktorých sa láme zopár zablúdených slnečných lúčov. „Už je neskoro, musím ísť. Mám stretnutie s tvojim bratom, chce prebrať niečo ohľadne tretej fázy výcviku. Hádam sa vidíme na večeri."

„Počkaj," stopnem ho. „Odkiaľ vieš aký je čas?"

„Svetlo, slnko, lúče, Kyn. Maj sa." S tými slovami sa nakloní ku mne a svoje pery rýchlo pritisne na moje líce. „Aha, červená sa," zazubí sa Scott. „Neboj sa, nikomu to nepoviem." Sprisahanecky na mňa žmurkne a stratí sa pomedzi stromami. No ja ostávam stáť na mieste s jasnou spomienkou tlaku jeho pier na mojom pravom líci. Chlapec by potreboval zraziť hrebienok z hlavy.

•••••

Napriek tomu, ako veľmi som čakala na moment, kedy pred Zera položím zjazvenú ruku a dokážem mu, že ma chcel vážne zabiť, si strčím ruky za chrbát a až vtedy k nemu podídem bližšie. Sledujúc ho, ako leží na posteli, tvár má kriedovú a pery popraskané, mi ho je takmer ľúto. Dobre, nie takmer, ale úplne. Ten tvor v telocvični... to nebol on.

„Kyn... bohovia, prepáč mi. Ublížil som ti?"

Možno by som sa k nemu mala správať odmerane, odmietavo a chladne, ale vidieť, že je zase sám sebou, padne oveľa lepšie ako hnev či výčitky. „Skôr vystrašil ako ublížil," podotknem.

„Prepáč. Ja som to nechcel. Vážne nie..." Hlas sa mu zlomí, jeho pohľad prepadne zúfalstvu. Bolo by to preto, že sa naňho nedokážem usmiať?

„Ja viem, že si to nechcel," šepnem. „Videla som to."

Pohľadom zavadí o moje skryté ruky a preglgne. Neochotne sa podvolím jeho pohľadu a vystriem k nemu ruku. Scottova ilúzia drží tak pevne, že vidno len bielu kľukatú čiaru. Možno je to dobré.

„Je mi to tak ľúto. Čo sa... čo sa vôbec stalo?"

„Mám pocit, že táto otázka so očakáva skôr odo mňa," povzdychnem si a urobím nervózny krok dopredu. „Chceli sme si skúsiť len obyčajný súboj. Ale ty si úplne vypol. Chcel si ma zabiť. Vytvoril si okolo nás oranžovú kupolu, tak mi Freya ani Andre nemohli prísť na pomoc. Meč ma nebránil dosť, skúsila som vytvoriť vlastný, ale ten nevydržal ani toľko. Porazila som ťa pomocou tieňov, ktoré ťa obmotali. Potom sme ťa s Freyou privliekli sem, hoci ona navrhovala, aby sme ťa hodili do priepasti a tvárili sa, že sa nič nestalo."

Zero sa zúfalo nadýchne. „Takže už aj ona vie o viacerých farbách?"

Pokrčím plecami. „Nijako to neriešila. Možno to v celom tom chaose nevnímala, ale skôr či neskôr si uvedomí, že niečo nehrá."

„Možno ak nevidela farbu očí..."

„Nie je hlúpa, Zero. A ja tiež nie. Čo sa to tam stalo?"

„Ako vedúca kráľovstva musí vedieť aké dôležité je udržať niektoré tajomstvá," melie ďalej Zero, nevšímajúc si moju otázku.

Vleje mi tak do žíl zúrivosť, ktorá začne bublať spolu s mojou krvou. „Doriti, Zero, nerieš to. Povedz mi, čo to malo znamenať, inak odchádzam a kašlem na tvoje prepáč, nechcel som."

Zero si pretrie oči. „Neviem ako a čo ti povedať."

„Pravdu, v prvom rade."

„Nemôžem bojovať," vydýchne Zero rezignovane. „Pred pár rokmi ma prekliala nejaká ženská. Ak zdvihnem zbraň, zmocní sa ma akýsi diabol, alebo čo. Ja neviem, ale proste mi to úplne zahmlí zrak. Vtedy proste nevnímam nič. Mojou jedinou úlohou je zabiť toho, kto je oproti mne."

„Nechápem," rozhodím rukami. „Prečo si na to potom proste pristal?" Jasné, vravel, že nechce, že to nie je dobrý nápad. Ale nijako výrazne sa súboju nebránil. Pritom mu malo byť jasné, že ma to môže stáť život.

„Netuším," zúfalo pokrúti hlavou. „Možno som dúfal, že sa to nestane. Viem, bol som hlúpy, ale ľutujem to, Kynsley. Nesmierne veľmi."

Avšak nedokážem na jeho psie oči reagovať. Bol si vedomý rizika, dopekla. Tak prečo to ignoroval?

Mimochodom, ďakujem za 500+ hlasov :3