KD: Bojovník budúcnosti ✔

SYN ZLA

Prvýkrát som sa v tmavej jaskyni ocitol už veľmi dávno. Mal som necelých päť rokov a zrazu som si uvedomil len to, že stojím uprostred kameňa. Z dutiny neviedli von dvere a ja som kričal. Hoci netuším, čoho som sa bál. No vedel som, že sa stalo niečo hrôzostrašné.

Keď ten des pominul, skrútil som sa do klbka v jednom výklenku a cmúľajúc si palec som sa dal na spánok.

Pamätám si, že som plakal. No netuším za kým. Za mamou? Otcom? Nemyslím.

A keď som sa zobudil, mal som pocit, že prešlo veľa času. To sa občas stáva. Akoby bola noc nekonečná. No v jaskyni som razom nebol len ja.

Na druhej strane sa pred stenou vznášal hmlistý obraz. Mal tvar človeka, asi muža. Bol vysoký a vyžarovala z neho čudná aura sily, ktorú som nevedel pochopiť. „Ste duch?" pípol som.

Hlas sa zasmial tak, že kvaple na plafóne sa zatriasli a ja som mal čochvíľa pocit, že spadnú a urobia zo mňa ražniči. Chcel som sa utiahnuť späť do výklenku, v ktorom som spal, no nevedel som sa pohnúť.

„Som čosi také," pripustil ten akože duch. „No úplne mi postačí, ak ma budeš volať pane."

Nebol som práve múdry a o vyspelosti som hovoriť nemohol, ale nezdalo sa mi, žeby bolo označenie pane, ktovieako skromné. „Ostanem pri duchovi," rozhodol som sa.

Jaskyňou sa prekoprcol mrazivý závan vzduchu, z ktorého ma striaslo. Z kvapľov začala kvapkať voda. Až keď mi po prvé kvapla na dlaň, som si uvedomil, že to voda byť nemôže. Voda nie je bordová.

„Rob ako myslíš, chlapče. No nikdy mi nevzdoruj! Zaplatíš za to životom."

Nedochádzalo mi, čo presne jeho slová znamenajú. Bol som patetický a detský. Čo iné by sa dalo čakať?

„Teraz ťa pustím," povedal duch. „Nauč sa všetko, čo treba. Zosilni. A až nadíde čas, tvoje nohy si sem zase nájdu cestu, Syn Zla. O tomto však nikomu povedať nemôžeš!"

Možno som bol prihlúpy, ale jeho vyhrážka bola taká jasná, že ani len ja som ju nemohol prehliadnuť. A ani ignorovať. No jeho oslovenie sa mi nepáčilo. „Syn Zla?" zopakoval som.

„Ó áno," odvetil spokojne. „Ty si môj adoptívny syn. A ja som zlo."

Nepáčilo sa mi to. No nemohol som odporovať. Šiel z neho strach, z ktorého sa mi drkotali zuby a ešte stále na mňa padal ten čudný dážď. „A ak sa nebudem chcieť vrátiť?"

„Aj tak sa vrátiš. A buď budeš mojou obetou, alebo triumfom." A luskol prstami, na čo jaskyňa zmizla. A spolu s ňou aj on.

•••••

Do jaskyne som sa vrátil len o dlhé roky. Nasledoval som volanie vlastnej duše, tela, nôh. Ten hlas v mojom vnútri, ktorý sa už istý čas dožadoval pozornosti. Občas som si kvôli nemu pripadal ako blázon. Inokedy mi dodával istotu v tom, že existujem.

Jaskyňu som našiel pokrytú brečtanom. Nohy ma viedli priamo dnu, hoci som vedel, že ak vstúpim, už sa toho nikdy skutočne nezbavím. Po boku mi kráčal Reell, ktorý vrčal na všetko naokolo. Ani jemu sa to nepáčilo.

Prvá miestnosť mala v strede jazierko, no ja som šiel ďalej. Preliezol som cez stalagmity, ktoré trčali zo zeme a ocitol som sa na známom mieste. Moje spomienky boli na to miesto bledé, ale stačili mi.

Jaskyňa akoby zavrela svoju tlamu a ja som sa zas ocitol vo svojom väzení. S vedomím, že sa stadiaľto už nikdy nedostanem.

Po čase sa však vrátil jeho hlas. Hlas ducha, pána, zla. Alebo hocikoho, na koho sa chcel hrať. Bol desivý, to áno, ale nemal som pocit, že po mne dokáže reálne siahnuť a zmocniť sa ma. Teraz to bolo iné. Bol som jeho.