LIV. Nekrásne sirény z močiara

765 99 26
                                    

„Počula si už o tom, že ak sa človek niečoho iracionálne bojí, je to preto, lebo v predošlom živote mal s tou vecou zlé skúsenosti?"

Prekvapene sa pozriem na Scotta, ktorý doteraz mlčal a ja som začínala nadobúdať pocit, že mu myšlienka na moju apatiu voči vode, vyšumela z hlavy spolu s vodou z rieky. „Je to hypotéza," podotknem.

„Rovnako ako to, že či existuje predošlý a nadchádzajúci život," namietne Scott a načiahne ku mne ruku. Dovolím mu prepliesť nám prsty. Castor a Zoya kráčajú niekoľko metrov pred nami, spolu s našimi Reellmi.

„Čo tým chceš povedať?"

„Len toľko, že nie je nič zlé na tom, ak sa človek niečoho bojí a nevie prečo. Stáva sa to každému. Je to jednoducho súčasť života."

„Stalo sa to aj tebe?" Konečne naňho upriem zrak, aby som mohla otestovať úprimnosť jeho ďalšej odpovede.

„Samozrejme," hlesne a stisk na mojej ruke zosilnie. „Ako vravím, stáva sa to každému."

„A z čoho máš strach?"

Chvíľu váži svoje slová. „Z tmavých lesov," povie napokon. „Naháňajú mi zimomriavky."

„Fakt?" nemôžem si pomôcť, zasmejem sa. „To máš potom v tej svojej chatke pomerne ťažké."

Scott sa rozosmeje, akoby si ten fakt ani nikdy neuvedomoval. „Máš pravdu. Ale vieš čo? Práve to je tá výzva na celom. Bojovať so svojim strachom každú božiu noc." Na konci svojich slov sa ku mne nakloní a venuje mi krátky bozk na pery.

„Nie je to unavujúce? Každú noc... Spíš vôbec?"

„Niektoré noci nie," prizná.

„Stojí to za to?"

„Istým spôsobom určite. Aspoň mám pokoj pred celým svetom."

„Ty antisociál," štuchnem ho do boku a on sa rozosmeje.

•••••

Kiežby sa dalo povedať, že nám tá uvoľnená atmosféra vydrží dlhšie. Zrejme by vydržala, ak by nemal Ostrov iné plány.

„Kynsley!" krik môjho brata sa zjaví ako blesk z jasného neba. Jeho hlas sa odrazí od stromov, ktoré nás obklopujú.

Všetci ustrnieme na mieste a to mi len potvrdí, že neblúznim. Niečo sa deje. Niečo zlé. Hlas sa ozve zas, no niečo mi hovorí, aby som sa za zúfalým krikom svojho brata nerozbehla.

„Max!" skríkne Zoya a začne sa otáčať okolo vlastnej osi.

„Max?" spýtam sa potichu a hlas môjho brata sa mi zase zareže do uší. Na to Zoya vyštartuje pomedzi stromy.

„Hej!" skríknem na ňu a rozbehnem sa za ňou. Len matne vnímam, že sa rozbehnú aj chlapci a držia sa mi v pätách.

Zoya sa mi stráca každú chvíľu, pri každom jednom zabočení. Hustý porast ju pohlcuje akoby bola len prízrakom, blúdiacim v zakliatom lese. „Zoya, čakaj!" zahučím, ale ju akoby viedol nejaký šiesty zmysel. Kľučkuje pomedzi stromy, čoby pred ňou plávala šípka ukazujúca správny smer.

„Kynsley!" hlas Daryla sa zase dostane ku mne. A ide z úplne inej strany, než akým beží Zoya. Čo teraz? Otázka s neriešiteľnou odpoveďou.

Spomalím, nerozhodne sa obzriem okolo seba, ale chlapci bežia ďalej za Zoyou ako v nejakom opare, ktorý im zahmlil mozgy. Doriti, stratia sa mi.

„Scott!" zakričím za čiernovlasým Krotiteľom. Ten zastane tak prudko a prekvapene, až nadobudnem pocit, že narazil do neviditeľnej steny. Otočí sa ku mne ráznym pohybom a s rozšírenými zreničkami. „Kyn?" hlesne.

KD: Bojovník budúcnosti ✔Where stories live. Discover now