LVIII. Ružový sen

610 90 9
                                    

Pôsobí to ako sen.

Ako sen plný obláčikov a farebných jednorožcov. Až na to, že žiadne obláčiky ani jednorožce tu nie sú. Okolie je hmlisté, akoby sa nado mnou vznášali oblaky kumulus – jemné a mäkké. A zároveň je všetko farebné, no nie agresívne, skôr akoby oblaky nasiakli farebný prach a všetko premenili na šmuhu.

Urobím krok vpred, pootočím hlavou. Ale všade sú len tie farby ako vatové guličky. Tak takto skončil každý, kto sa rozplynul? Vo farebnej ničote? Niežeby to tu vyzeralo zle, alebo čo, no predsa... Nie je tu nič. A nikto.

„Niekto tu je," ozve sa hlas pri mojom uchu. Avšak keď sa prudko otočím, nikto tam nie je. Len vzduch sa chveje, akoby bol rozohriaty.

„Kto si?" Je to muž. O tom niet pochýb. No nepoznám ho. Či azda..?

„Veď to predsa vieš, Kynsley. Už si so mnou mala tú česť."

Jeho hlas. Je ako ozvena starej nočnej mory. Priradiť si ho je však nemožné. Energia okolo neho je taká hustá, že sa nedá prehliadnuť. A tú poznám určite. No kde som sa s ňou už stretla?

„Neviem kto si," prehovorím.

„Som tvoj kamarát."

„Naozaj?" Neznie ako kamarát. Skôr ako hrôza samotná.

„Neveríš mi snáď?"

Nie, neverím. A niečo mi šeptá, žeby som veriť ani nemala. Ale ten hlas slabne, až úplne zanikne. Pokrútim hlavou nad jeho otázkou.

„Mala by si mi veriť." Jeho hlas ma hladí po líci. Ako dych cudzej osoby. Ako jarný vánok, ktorý prebúdza prírodu.

„Prečo?" vyjde zo mňa. Cítim sa ako pod vplyvom drog. Niečoho veľmi omamného.

„Prečo, prečo," odfrkne si. „Kynsley, zavolal som si ťa sem preto, aby som ti niečo ukázal. Skôr povedal, ale detaily nechajme teraz tak."

„Takže... ja som sa nevyparila ako ostatní?"

„Nie, Kynsley," jeho hlas je chlácholivý. Príjemný, hrejivý. „Ty si sa nevyparila. A ani sa nevyparíš."

„Odkiaľ to vieš s takou istotou?"

„Už mám čosi odžité. Nikoho sila nie je taká veľká, aby sa vedela zbaviť Krotiteľa ako ty."

„Krotiteľa... ako ja?"

„Silného, mocného. S viacerými farbami duše. A navyše aj so striebornou."

Po chrbte mi prejdú zimomriavky. Kto to je? Odkiaľ to všetko vie? A prečo mi to vraví?

„Všetky tvoje otázky sú adekvátne. No mám málo času, takže musím prejsť priamo k veci, Kynsley."

„O akú vec ide?"

„Rozplynula si sa preto, lebo tretia fáza bola ukončená," začne zo seba sypať a jeho hlas zdrsnie. No nie zlým spôsobom, jednoducho sa zmení intonácia a hovorí rýchlejšie, naliehavejšie.

„Ukončili ju vládcovia, o ktorých si už určite počula. Sami si všimli nezvyčajnú aktivitu na Ostrove, chcú ju skontrolovať. A zároveň si prišli vybrať." Slová nechá doznieť v tichu. Farby poblednú.

„Vybrať čo?" hlesnem.

Koho," opraví ma. „Prišli si vybrať piateho člena. Jeden z nich skončil s Krotiteľmi. Potrebujú náhradu, majú vytipovaných niekoľko ľudí. A jedným z nich si ty, Kynsley."

V tom momente by sa vo mne krvi nik nedorezal. Mohol by prísť sériový vrah a rozkúskovať ma pílou. Krvavého vodopádu by sa nedočkal.

„Ja? Nie som predsa ešte ani právoplatný Krotiteľ," namietnem. „A ako to vlastne vieš? Vidíš budúcnosť, či čo?"

Moju zmätenosť nahradí čosi, čo je mi oveľa bližšie ako bľabotanie a vystrašené otázky. Zúrivosť a hnev. „Len trepeš. Neviem kde som a prečo. A ani to, kto si ty. No budúcnosť nevidí nikto. A koniec."

„Budúcnosť nie," pripustí a moja agresivita ho vôbec nerozhodí. „Ale počul som ich."

„To sú mi veci," odfrknem si. Nie je to pravda. Zrejme je to skutočne sen, presne tak, ako som si to myslela aj na začiatku.

„Dobre, tak mi never. Na tom ani tak nezáleží." To je čo za obrátenú psychológiu? „Ide o to, že si ešte nevybrali. Musíš ich presvedčiť, že ty si tá správna, Kynsley. Musíš sa stať vládcom ty."

„Prečo by som sa musela?" vyprsknem.

„Je to dôležité. Tým tvoja sila len narastie a ak ju nevyužijú oni, urobí to niekto iný. Kynsley, musíš mi dôverovať."

„Ani nápad," zavrtím hlavou.

„Je to dôležité. Musíš o to bojovať."

„Kašlem vám všetkým na boj," zavrčím. „Niet na Ostrove Krotiteľa, ktorý by na mňa kvôli niečomu nezazeral. Moji priatelia to nedávajú najavo, ale všimla som si to... Nechcem väčšiu moc."

„Toto nie je o tebe."

„Toto je práveže jedine o mne. Nikto do toho nebude pchať nos. Určite nie nejaký neznámy, ktorý nemá odvahu ani len na to, aby sa zjavil osobne. Vypadni."

„Ja nie," odvetí a sen sa pominie.

Oblaky sa stratia pod mojimi nohami a ja začnem padať. Anjel, ktorého zhodili z neba, odsúdený na večné zatratenie, stihne mi napadnúť skôr, než sa mi zatmie pred očami.

•••••

Prudko sa posadím.

Tma je naďalej všade okolo mňa, ale kúsky svetla prenikajú cez okná. Keď si uvedomím, kde som, od prekvapenia prestanem dýchať. Som v Scottovej chalúpke. Len ja.

Moja samota však netrvá dlho. Dvere sa čoskoro otvoria a dnu vojde Scott, nasledovaný kocúrom Aminom. Nevšimne si ma ani len vtedy, keď zapáli svetlo v chalúpke svojimi silami.

Zbadá ma až potom, čo sa pozrie priamo na posteľ. „Kynsley!" skríkne. Troma dlhými krokmi je pri mne a zovrie ma v objatí, ktoré mi vyrazí dych.

„Hej, pokojnejšie. Čo sa deje?"

„To sa pýtaš ty?" šepne. „Hľadali sme ťa niekoľko hodín. Čo sa stalo?"

„Ja... nič si nepamätám," zaklamem. „Len to, že som sa začala rozplývať. A zrazu som tu."

„Hm." Scott si sadne vedľa mňa, stále ma objímajúc jednou rukou. „Ukončili tretiu fázu. Prišiel list priamo od vládcov. Prídu na Ostrov, nikto nevie prečo presne."

Ja viem, uvedomím si, ale hryznem si do jazyka.

„Každý Krotiteľ sa premiestnil do centra Ostrova," pokračuje Scott. „Len ty nie. Tak sme sa báli, že si sa vyparila ako ostatní. Alebo niečo horšie. Vraj to prichádzalo do úvahy pri násilnom ukončení tretej fázy. No si tu. Nechápem prečo a ako, ale si tu."

„Som tu," zopakujem a opriem sa o jeho plece. Nešlo o sen? Bola to skutočnosť, nech to už znamená čokoľvek? „Prestali ste ma hľadať?"

„Stmieva sa," vysvetlí. „Niektorí sme sa dohodli, že ťa budeme hľadať ešte zajtra, no v noci by to nemalo zmysel. Navyše, teraz bude Ostrov vraj ešte nevyspytateľnejší než zvyčajne. Narušili mu biorytmus."

„Horší ako v tretej fáze?" spýtam sa a zívnem. Premáha ma únava, ktorá sa nahromadila za posledné dni. A je toho dosť.

„To zas nie. Ale už ti neodporúčam vychádzať."

Usmejem sa. „Bolo by to nebezpečné."

„Presne tak." Dá mi bozk do vlasov.

„A dovolíš mi, aby..." moje slová prehluší zívanie, „... aby som prespala?"

„Bol by som hlupák, ak by som odporoval." 

KD: Bojovník budúcnosti ✔Where stories live. Discover now