XLIV. Výsluch alá Kynsley Tammerová

787 105 51
                                    

Nadvihnem sa v lakťoch a pozriem sa na miesto, skadiaľ ku mne doľahol rámus. Andre posedáva vedľa lôžka z listov, kde hlavou točí úplne zmätený a bledý Scott, chniapuc si po boku, kam dostal ranu nožom.

Nevšimne si, že sa posadím, tak prehovorím: „Veľmi sa nevrť. Nie som si istá, že som to dala dokopy na sto percent."

Scott sa prekvapene pozrie mojim smerom, zreničky má rozšírené, ale oči tmavšie ako zvyčajne. Pôsobí úplne dezorientovane. „Akože... dala dokopy?"

„Asi som z tvojej chorej hlavy natoľko zúfalá, že sa prejavila ešte jedna farba duše," zamumlem a postavím sa. Zoya a Castor spia na opačnej strane plošiny, od hrubého pňa na nich nedovidieť.

Čupnem si vedľa Andre, aby som bola zarovno s ležiacim Scottom. „Tá rana ti pretrhla slezinu, hlupák."

Scott si pošmátra po boku, akoby tam stále cítil chladnú čepeľ. „To preto toľko krvi," vydýchne a zakloní hlavu. „Nie celkom si na to pamätám."

„Na čo si spomínaš?"

Privrie oči a zahmká. „Posledná jasná spomienka je to, ako som spadol. Po tom, čo si sa na mňa naštvala." Vystrúha grimasu. „Potom na bolesť a na vlastné krvavé ruky. A na tvoj hlas ako si mi kázala, že nemám zatvárať oči. A... nakoniec si pamätám len teplo, ktoré zaplnilo moje telo."

Prikývnem. „To teplo bola zrejme sila, ktorou som ti zacelila rany."

„Aká farba?" spýta a pozrie na mňa. Andre odcupitá na druhú stranu platformy.

„Neviem. Vonkajší prejav to takto nemalo a Zoya ani Castor mi na oči nevideli."

Scott zahmká. „V každom prípade, spravila si to naozaj dôsledne. Vôbec ma to nebolí."

„Aj tak ostaň nežať," prikážem. „Nikto nepotrebuje, aby si sa poskladal. Mŕtvy budeš nanič."

„Milá ako vždy," povzdychne si Scott. „Kde je Amin?"

Prevrátim očami. „Je zviazaný, lebo je rovnako sprostý ako ty. Nechcel nás k tebe pustiť, hoci neviem čo by urobil vlk s umierajúcim idiotom ako ty."

„Si na mňa naštvaná," zhodnotí Scott nepopierateľný fakt.

„No nehovor," rozhodím rukami. „Som naštvaná. A ešte ako."

„Môžem vedieť konkrétne prečo?"

Vstanem od neho a začnem chodiť dookola. „Nepovedal si mi, že máš premenlivého Reella." Zdvihnem jeden prst. „A už vôbec si mi nepovedal, že je to ten vlk, ktorý ma chcel zabiť." Zdvihnem aj druhý prst. „A celkovo, neveríš mi." To je už tretí prst. „Si taký sprostý, že sa so mnou radšej začneš hádať, než by si povedal, že ťa fakt prebodli." Do vzduchu sa dostane aj štvrtý prst. „Nehovoriac o tom, žeby si bol schopný zomrieť skôr, než sa sem vôbec dostaneme."

Celú dlaň mu napchám do zorného poľa. „A to si stihol za pol dňa!"

Scottovi to príde náramne vtipné a rozosmeje sa. Chytí ma zápästie a prudko ma potiahne na seba. Neustojím to a zrútim sa rovno naňho, no v momente sa prekotúľam a ostanem ležať na chrbte vedľa neho. „Idiot!" prsknem a bachnem ho po hlave.

Scott sa zasmeje sa a pretočí sa na bok, aby sme sa lepšie zmestili. Napodobním jeho príklad a razom sa ocitneme zoči-voči. „Priznaj sa, že si sa o mňa bála," šepne.

Tak rada by som mu niečo odsekla. Že si nemá o sebe toľko namýšľať, alebo že mi to bolo úplne jedno. No ten čudný pocit, ktorý sa mi umiestnil v hrudi, keď z neho krv vytekala rovnako rýchlo ako život, sa potlačiť nedá. „Nechcem vidieť umrieť ani teba, ani nikoho iného," vyhlásim nakoniec.

Scott s úsmevom pokrúti hlavou. „Skoro som zomrel. A ty mi len jednostaj nadávaš."

„Najradšej by som ťa práve teraz zaškrtila," priznám.

Scott sa nakloní bližšie. „Si si istá?"

„Úplne." Ale vtedy zmaže priestor medzi nami a pritlačí svoje pery na tie moje. Ak by som nebola naštvaná, možno by som si to skutočne vychutnala. Minule som nemala možnosť. Ale namiesto toho ho tresnem ho hlave a odtiahnem sa od neho na vzdialenosť tých zúfalých centimetrov, čo mi to peň stromu dovoľuje. „Toto si nevyžehlíš žiadnym bozkom," zavrčím.

Scott si povzdychne, ale koniec jeho hlbokého nádychu sa premení na smiech. „Som totálne mimo z toho, že teba nejde vyhodiť z tvojej roly odmerano-sarkastického dievčaťa."

Ak by ma videl vo chvíli, keď mi pomaly mizol z náruče, myslel by si niečo iné. Ešteže si to nepamätá. Preleziem cez neho a dosadnem na platformu s nohami prekríženými v tureckom sede. „Myslela som to úplne vážne, Scott. Štveš ma."

Aj napriek mojim predošlým protestom sa posadí. Ale tak nech. Ak prežil to, že som naňho spadla, sed prežije tiež. „Teraz sa mám ospravedlniť za to, že som skoro zomrel?"

„Nie, máš mi to celé vysvetliť."

„Že prečo som dostal nôž do boku? Lebo som si nedával dostatočný pozor."

„Scott, nerob zo seba väčšieho hlupáka než akým si."

Ten malý náznak úsmevu sa stratí. „Pozri sa, Kynsley, ja som to myslel vážne. Skutočne som ti o Aminovi chcel povedať, ale tvoja reakcia ma vydesila. Nechápal som, prečo si sa ho tak bála. Ale stále si stojím za tým, že Amin ťa zabiť nechcel. Prečo by to robil?"

Dobrá otázka. Ako kocúr so mnou vychádza už od začiatku, tak aký je rozdiel? Prečo by mal byť ku mne agresívny? Dobre, aj Andre útočnejšia v podobe vlka ako v podobe vrany, ale nie tak, žeby napadla niekoho, ku komu sa predtým túlila. Ale predsa...

„Neviem, prečo by to robil, ale urobil to. Nechajme to tak. Radšej mi povedz... chystal si sa mi to oznámiť? Alebo aspoň to naznačiť?"

Zvraští čelo. „Rozmýšľal som o tom. Ale potom som si povedal, že aspoň nateraz si to nechám pre seba. Kyn, sedem rokov sa mi to darí pred každým tajiť. Teraz to vie sedem ľudí navyše a možno už aj viacerí. Neskáčem z toho od radosti."

„Nikto ti nevraví, že sa máš z toho tešiť," odseknem. „Ja som tiež nebola nadšená. Ale stalo sa? Stalo sa. Tak mi to poriadne vysvetli. Prečo? Ako je to možné?"

„Neviem," zašomre Scott. „Ty to snáď vieš?"

„Podľa mňa je to kvôli tomu, že mám viac farieb duše. Ale... ty to nemáš, že nie?"

Ak by mi odpovedal, že áno, mám viac farieb duše, asi by som ho zhodila zo stromu rovno do kríkov. No on poslušne pokrúti hlavou. „To teda nemám."

„Fajn. Tak potom čo?"

„Vedieš výsluch alá Kynsley Tammerová?" nadvihne obočie a prehrabne si čierne vlasy. „Neviem, jasné?"

„Nemáš ani nápad?"

Zaváha. „Nemám." Neznie však presvedčivo. Akoby sa to snažil skôr nahovoriť sám sebe. „Nerob okolo toho zbytočné haló."

„Toto vôbec nie je zbytočné haló," zamračím sa. „Scott..."

Postaví sa z miesta. „Doposiaľ som to neriešil. Nejdem to riešiť ani teraz." A obíde ma s veľkým oblúkom a podľa zavitia Amina usúdim, že Scott skončil pri svojom Reellovi. 

KD: Bojovník budúcnosti ✔Where stories live. Discover now