KD: Bojovník budúcnosti ✔

XXVIII. Mačacia donáška

„Prečo je taký problém, že je búrka?" nadvihnem obočie a zahľadím sa von maličkým oknom. Už dávno plynul aj obed ďalšieho dňa, ale blesky poosievajú Ostrov ako nejaký koláč práškovým cukrom. „Už som tu zažila niekoľko búrok a nikto nikdy nerobil také haló."

Scott si prehrabne vlasy a šibne po mne rýchlym pohľadom. „To blesky."

„Nechápem," podotknem, keď si uvedomím, že nehodlá pokračovať.

Scott prejde do kuchynky a vráti sa s dvoma hrnčekmi. Jednu položí predo mňa a oprie sa o stenu. „Už si videla v niektorej búrke na Ostrove blesky?"

Myknem plecami. „Predpokladám, že správna odpoveď je nie."

Prikývne a jeho dlhé prsty zovrú tmavú šálku. „Na Ostrov blesky nechodia. Nie sú vítané, lebo sú nevyspytateľné, nedajú sa ovládať. Sú to nevyspytateľné elementy. A navyše nebezpečné."

„Tak prečo sa zrazu objavili?" Navyše nevyzerajú, žeby plánovali odísť.

„Môže to znamenať veľa vecí. Že Ostrov je slabší. Občas sa to stáva. Že jeho mágia ochabne a pustí sem niečo aj zo skutočného sveta. Ale môže to byť len náhoda. Paralela. Nejaká malá trhlina, ktorú treba zatvoriť."

„A dovtedy čo? Nikto nesmie vyjsť?" nadvihnem obočie. „Podľa mňa je Zoya aj tak úplne na prášky, že kam som sa podela." Hlavne preto, že vie aká som, jemne povedané, nenormálna Krotiteľka. A ak sa jej tam niekde túla Andre a po mne niet ani stopy, musí ju pomaly poraziť.

„V podstate si môžeš chodiť kam len chceš, akurát to nie je bezpečné. Ostrov je takto dosť nestabilný a hádže sa kade-tade. Počkáme chvíľu. Mali by to vyriešiť. Nájsť problém."

Odovzdane si sadnem na jeho posteľ. Všetky izby má bez stien, okrem dvoch menších, z ktorých je jedna kúpeľňa a druhá ako nejaký maličký sklad, alebo pivnica. Je to vymyslené pre jedného človeka. „Asi by si mi veľmi nedovolil, aby som sa pozbierala a odišla, čo?"

Scott si pošúcha koreň nosa, akoby ho už zo mňa rozbolela hlava. Alebo je to možno z toho, že celú noc nespal a tropické počasie sa razom premenilo na studené borovicové lesy z Kanady. „Ja ťa tu nemôžem zdržiavať. Ale rozhodne to nepodporujem. Zase ťa niečo ovalí a možno sa už ani nepozbieraš."

Síce neochotne, ale musím priznať, že má pravdu. Hlava ma bolí stále, som premrznutá aj napriek ohňu v kozube a vietor, ktorý hýbe aj okennými sklami, by ma s najväčšou pravdepodobnosťou hodil o najbližší strom.

„Bude z toho taký cirkus..."

Scott mávne rukou a otvorí skriňu. Vyskočí z neho veľký hnedý kocúr. „Amin zanesie Zoyi správu."

Veľký kocúr sa pozrie na svojho pána a následne sa poberie ku mne a obtrie sa mi o nohy. „Pre Reella je to bezpečné?"

„Hej," prikývne Scott. „Oni majú s Ostrovom iné spojenie ako my. Napíš jej správu a on to zanesie."

Hodí mi malý papierik a pero. Po chvíli dopíšem oznam a Scott sa nado mňa nakloní, aby si ho prečítal. Nadvihne obočie. „Tuším si zabudla na to, že som ti zachránil zadok?"

„Pšt," zahriaknem ho a prečítam si to po sebe ešte raz.

Dúfam, že sa k tebe moja správa dostane, Zoya. Píšem ti ju preto, lebo som sa dostala do malej chalupy uprostred lesa a Scott celkom presvedčivo tvrdí, žeby bola samovražda vyjsť. Tak sa vidíme, až toto prestane. Kyn.

Ani zďaleka to neznie dobre. Ale lepšie ako nič. Zrolujem papier do maličkého valca a podám ho Scottovi, ktorý ho pripevní pomocou stuhy na Amina. „Nestratí ho?"

„Nemyslím." Obráti sa k svojmu Reellovi. „Zober to tam, kde si minule bral kvety. Takej čiernovláske."

Amin si to zamieri do skladu, skadiaľ sa už nevynorí. „To kam zmizol?"

„Má tam priechod," vysvetlí Scott. „Asi by sme mali vymyslieť niečo, čím zabijeme čas."

„Navrhujem spánok."

„Mám len jednu posteľ."

„Nuž, chlapče, bude ti musieť stačiť gauč."

S nemožným odfrknutím nado mnou pokrúti hlavou. „Myslíš si o sebe dosť veľa."

„Nemyslím si o sebe nič," namietnem. „Len určujem pravidlá."

No aj tak ma prekvapí, keď si vezme prikrývku a stočí sa na bordovom gauči ako obrovský kocúr.

•••••

Celé steny jeho chalúpky pokrývajú desivé, vypúlené masky domorodých kmeňov. Masky z tmavého dreva na mňa hľadia s desivými úškrnmi, ich líca, čelá a oči sú pomaľované červenou a bielou, občas aj nejakou inou farbou. Z niektorých trčia pierka dravých vtákov.

Prenesiem pohľad na Scotta. „Asi je dobré, že som sa sem dostala v bezvedomí."

Scott si odfrkne. „Ty sa nedokážeš človeku odvďačiť, čo?"

Prehltnem pripomienku o tom, že včera v noci som sa mu priamo poďakovala. „No prepáč, ale toto vyzerá nanajvýš desivo."

„To voči zvedavcom," odvrkne Scott. „Takto sa každý drží bokom."

„Nie som si istá, ale mám pocit, že sa dá aj jemnejšie naznačiť, že si asociálny."

Scott vyprskne smiechom a pokrúti nad tým hlavou. Preskočí cestu zatarasenú pňom stromu, pričom pomedzi jeho prsty prenikne lúč svetla, ktorý sa prenesie na oblohu a presvieti listy. Zrazu na moju tvár dopadnú slnečné lúče a takmer až slastne si povzdychnem.

Preleziem peň a stúpim rovno do veľkej mláky, nad čím sa Scott rozrehoce, ale len čo vyjdem z blata mi vysuší topánku. „Prečo musia stromy furt padať do cesty?"

„Lebo toto nie je obyčajný les, ale Ostrov. Medzi inými je jeho úlohou aj podrobiť Krotiteľov skúškam, ktoré ich môžu stretnúť pozdĺž celého sveta. Toto je taká prevencia. Aby sme nezaspali," vysvetlí.

„Tento Ostrov je inteligentnejší než ktokoľvek, koho poznám," zamrmlem. „Mohol by ísť do armády a podávať výcvik."

So smiechom nado mnou pokrúti hlavou a ponúkne mi ruku. So zvrašteným obočím, no prijmem jeho teplú dlaň, zas a znova pulzujúcu ako stroj, vyžarujúci malé blesky.

Ruka v ruke preskočíme všetky prekážky, až sa dostaneme blízko ruchu hlavnej budovy. „Ten zvuk tvoja asociálna duša zjavne nemusí, čo?" nadvihnem obočie pobavene.

Pustí moju dlaň a s úsmevom pokrúti hlavou. „Zaujímalo by ma, kde berieš na tvoje neustále vtípky a podpichovačky inšpiráciu. Mal by som sa tam zjavne popozerať aj ja. Som v nevýhode."

Pokrčím plecami, ukazovák si pritisnem na pery. „To je tajomstvo," zamrmlem s ukazovákom na tom istom mieste.

Jeho oči zažiaria ako uhlíky. No nie tým neprirodzeným spôsobom. Je to len obyčajný odlesk svetla spomedzi korún stromov. Ale predsa... presne v tom je jeho nadprirodzenosť. Odtrhnem od neho pohľad, sama nechápuc vlastnú zmätenosť, náhlu nechuť. „Mali by sme ísť."

Mlčky prikývne a spoločne prejdeme tých posledných pár metrov k hlavnej budove. Ale ten pohľad vezme slová nadobro aj mne a aj jemu. Niečo nefunguje ako má.

Ja neveríííím. Dopísala som dnes časť :D