KD: Bojovník budúcnosti ✔

XXXII. Chlapci si skočia do vlasov

Zobudím sa už na samotné klopanie, ale keď začujem Scottove kroky, smerujúce k dverám, ostanem nehybne ležať, s viečkami tuho pritisnutými k sebe. Vážne neviem, či ma skolilo používanie mojej sily, alebo počasie, či hocičo iné. No cítim sa mizerne.

Srdce mi naráža o hrudný kôš akoby ho bil šialený bubeník, čelo mi oblieva pot a napriek teplému kozubu a hrubej deke, sa trasiem.

Navyše mám výčitky.

Po tom, čo ma Scott pobozkal, odtisla som ho od seba a krútila som hlavou. „Ja nie... nechcem..." opakovala som. Nie som si istá, čo som chcela vôbec vypotiť zo svojho uboleného tela. Predsa, páčilo sa mi to. Bohovia, bolo to skvelé. Na tú malú chvíľu som zabudla na všetko zlé a neprirodzené, čo sa za posledné týždne udialo.

Ale keď boli razom naše pery pár centimetrov zase od seba, nemohla som si pomôcť. Niečo mi vravelo, že to nie je správne. Niečo ma zdržalo, aby som sa mu nevrhla okolo krku a bozk mu nevrátila. Neviem, čo to bolo. Ale bolo to silnejšie než ja.

A ako sme ďalšiu hodinu mlčky presedeli, prišlo mi zle, povracala som sa a on ma bezo slov doniesol späť do svojej chalupy. Akoby sa nič nebolo stalo, čoby som ho nikdy neodmietla. Priniesol mi čisté oblečenie, zakúril a zatočil do deky. Zas a znova mi prenechal svoju posteľ, ale jeho podpichovanie a aj moje odvrávanie, sa stratilo.

Prečo by mi pomáhal? Prečo by sa o mňa staral? Prečo by mu na mne záležalo? Prakticky, ani sa riadne nepoznáme. Čo nás spája? Čo nás spojilo? Prečo teraz ležím v jeho posteli namiesto vlastnej?

„Je tu, že?"

Pri hlase môjho brata ma strasie. Je tu. A vie o všetkom, čo sa stalo. Prečo by tu inak bol?

Scott si povzdychne, dvere zavŕzgajú, keď sa o ne oprie. „Spí."

„S tebou?" Takmer môžem počuť, ako Daryl neveriacky krúti hlavou.

„Sama," odsekne Scott. „Potrebuje si oddýchnuť."

„A ja s ňou potrebujem hovoriť," namietne Daryl. „Pusť ma dnu, Scott. Je to moja sestra."

„Hej? Tak sestra? Povedz mi, kde si bol, keď bojovala o život?" Výčitky v hlase Scotta sú také jasné, až ma strasie.

„Videl som to!" zavrčí Daryl. „Bol som zamknutý v hlavnej budove. Lebo vieš čo? Niečo sa deje. A obaja dobre vieme, že to nie je len tak. Pusť ma dnu, Scott."

„Choď do pekla, Daryl. Nikam ti neutečie."

„Ona nie. Ale Krotitelia sa boja. Nie sú sprostí, vedia, čo to znamená. A chcú odpovede. Aj ja chcem odpovede. A tie nám môže dať len ona."

„Je to tvoja sestra," odvetí Scott. „Ostatní sú ti prednejší než ona?"

„Toto nie je o tom a ty to dobre vieš," obviní ho Daryla ja si ich hlasy vytisnem z mysle. Je to smiešne.

Zhodím zo seba deku, ktorá padne na zem a s trešťaním v hlave sa posadím. Možno za to môže aj choroba aj presilenie. Inak si náhlu chuť povracať sa neviem vysvetliť. Alebo mi je zle len od rozhovoru, do ktorého sa hodlám pustiť?

Nech je to ako chce, vydriapem sa do stoja a prejdem zopár metrov. Niet pochýb o tom, že za dverami skutočne stojí Daryl. Slnečné lúče presvitajú cez jeho svetlé vlasy, tvár má síce strhanú, akoby dobre nespal, ale rozhodne musí vyzerať lepšie ako ja.,

„Kynsley!" zvolá, keď ma zočí a Scott sa pomaly obráti, s letmým, ale falošným, úsmevom na perách. „Bohovia, vyzeráš strašne."

„Ďakujem, braček," zvraštím čelo. Inokedy by som mu to oplatila, ale teraz sa mi motá hlava a miestami ho vidím dvojmo. Čo sa to so mnou, sakra, porobilo?