XII. Bungee jumping bez lana

960 132 117
                                    

„Pozri!" zvýskne Zoya a prehrabne si vlasy. Začne nezrozumiteľne šermovať rukami a izbou sa preženie prúd vzduchu, ktorý opatrne privrie dvere a zdvihne zo zeme popadané smeti. Tie expresne skončia v koši, v rohu izby.

Zatlieskam a usmejem sa nad hyperaktivitou mojej spolubývajúcej. „Ide ti to skvele," pochválim ju.

„Naučil ma to tvoj brat," podotkne a úškrnom. „Možno by si to s ním mohla skúsiť aj ty."

Pokrútim hlavou. „Mám ho rada a všetko, len ak som už raz tu, využijem to na to, aby som mohla byť s inými lektormi. Môjho brata mám pri sebe už dávno."

Zoya nad tým len mykne plecami. „A k čomu ťa to tvoje bádanie po Ostrove viedlo?"

K schizofrenickému Reellovi, zranenému poloduchovi, silnej nepriateľke a čudákovi, ktorý padá zo skaly. Samé skvelé veci, preblesne mi mysľou. „Ešte nie som si istá. Zatiaľ sa tu snažím hlavne vyznať."

„Nie je to na zahodenie. Ja sama som blúdila po Ostrove celý týždeň, kým som sa podujala na to, aby som sa aj niečo naučila. No na tvojom mieste by som si pohla. Až začne tretia fáza výcviku, môže sa ti zísť každá maličkosť."

„Ja viem, dovtedy... bude všetko ako má byť."

Zoya nadvihne obočie. „Nepovedala si to dvakrát presvedčivo."

Pootvorím ústa, ale nevyjde z nich ani hláska. Pravda je taká, že nič nefunguje ako má. Nemôžem vedieť, či to bude zajtra, alebo pozajtra lepšie. Či to bude vôbec lepšie.

Našu konverzáciu preruší Andre, ktorá zaklope zobákom na okno. Malý Cup zavrtí chvostom a pribehne pod okno, nad čím sa Zoya zasmeje a otvorí Andre okno, ktorá sa ocitne v izbe. Priskacká ku mne a Cup ju nasleduje, až skončí v mojom lone.

•••••

Pohľadom preskúmam dav, ktorý sa zhromaždil v jedálni, snažiac sa nájsť Lenore. Po nej však nie je ani stopy.

Sadnem si vedľa Zoye, ktorá zase uchmatla všeličo zo švédskych stolov a veľkodušne mi ponúkne tanierik s čokoládovými koláčikmi, ktoré mi prvý večer tak chutili.

Castor si zrazu sadne na stoličku vedľa mňa a ukradne mi koláč. Plesnem ho po hlave, na čom sa Zoya zasmeje. „Nekradni mi jedlo," namierim naňho ukazovák a on sa zasmeje.

„A ja som si naivne myslel, že budeš celá rada, že ma konečne vidíš," zablýska úsmevom. „A že ma aspoň predstavíš svojej kamarátke."

Prevrátim nad ním očami. „Castor, to je Zoya. Zoya, Castor."

Castor sa žiarivo usmeje. „Teší ma. Pevne dúfam, že ma ešte Kyn nespomínala."

Zoya sa usmeje a pokrúti hlavou. „Nevravela nič konkrétne. Dopočula by som sa zlého?"

„Asi toho, že je to veľké decko, ktoré nikdy nevyrastie," uškrniem sa. „Ale fajn kamoš."

Castor nado mnou prevráti očami. „No idem, lebo zase dostanem, že sa flákam. Majte sa, baby."

Po tom, čo odíde, samotou netrpíme dlho.

Pohľad, zameriavajúci sa na mňa, zaregistrujem skôr, akoby sa k nám niekto priblížil. Akoby niekto zapichol maličké ihly rovno pod moju pokožku a začal nimi krúžiť.

Zdvihnem pohľad od stola, aby som sa stretla s očami jasno-modrými, podobnými najjasnejšiemu nebu. Čierne vlasy má uhladené nabok a ruky založené na hrudi.

KD: Bojovník budúcnosti ✔Where stories live. Discover now