KD: Bojovník budúcnosti ✔

XXV. Stará babizňa

Zero

Prešlo zopár rokov odvtedy, čo som ju stretol. Mala tmavé vlasy ako príšera z nočnej mory, prihovárala sa mi v mojej vlastnej hlave. A varovala ma. Ak ju ušetrím, potrestajú ju.

Mne vyrezali jazyk, ale čo urobia tebe? Možno to nepovedala presne tak, ale mala pravdu. Potrestali ma.

Zobrali mi zbrane a na konečný rozsudok ma nechali čakať v žalári vyše týždňa. Presne desať dní. „Aby si vedel prečo... chceli sme čakať, až sa v čísle objaví nula, Nula," šplechol mi do tváre môj údajný kamarát, ktorý sa na celej situácii náramne bavil.

„Vieš, možno je to tak lepšie." Nechal som vlastnú odpoveď doznieť na chodbe, pričom na mňa vrhal nechápavý pohľad. Tváril som sa nezainteresovane, priam ľahostajne. Na to bolo tých desať dní dobrých. Aby som z hlavy vypustil obavy, srdce uzamkol na sto zámkov a nasadil masku nezainteresovaného poslucháča.

Pritom to bolelo. To celé. Ako ma zavrhli, hoci ma predtým takmer až nosili na vavrínoch. Bol som niekto. A ako som tak kráčal po chodbe, s rukami spútanými a vyšúchanými do krvi, zrazu som neznamenal vôbec nič.

Za desať dní som stratil seba samého, svoj život, všetko, čo k tomu patrilo. Zničilo by to každého.

Ale veril som v to, že mi nestoja za žiaľ, krik a prosby. Nestáli mi v podstate za nič. Ja som pre nich očividne znamenal len investíciu, ktorá bola dobrá len doposiaľ, pokiaľ z nej vedeli ťažiť. A keď studňa so zlatom vyschla, pohli sa prosto ďalej. Možno sa ma to nemalo dotknúť. Ale stalo sa.

Previedol ma tou dlhou chodbou, ktorou som ja sám zopár ráz vodil väzňov. Podlaha bola zo skla, pod ňou boli kamene. Nechápal som toho dôvod, ale nikdy som nemal dôvod pochybovať. Až do toho momentu, pokým som nehľadel na to všetko z druhej strany.

Dostali sme sa do malej a tmavej miestnosti, do izby, ktorú nazývali miestnosťou zločinu. Vtedy som si uvedomil, že minca má dve strany. Nebola to miestnosť zločinu, lebo tam odsudzovali vinných. Volala sa tak, pretože bolo zločinom trestať nevinných.

To poznanie ma osvietilo ako náhla žiara, ako niečo, čo som si mal uvedomiť už veľmi dávno. Bola to ako päsťovka do brucha.

Chtiac-nechtiac, musel som premýšľať, či ona stála na tom istom mieste, keď jej oznámili, že ju zbavia jazyka, navždy jej vezmú schopnosť reči. Vedel som si predstaviť, ako sa bráni, ako sa metá, robí všetko pre to, aby k tomu nedošlo.

Ja som robil presný opak. Stál som ako soľný stĺp, počúval ich slová, ktoré skončili v mojej mysli a rotovali dookola. „Za neposlúchnutie priamych rozkazov sme sa rozhodli pre tvoje vylúčenie, Zero. Tvoje konanie sa však nemôže zaobísť bez iných trestov. Rozhodli sme sa pre jeden skutočne unikátny."

Jeho slová mi šepkali, že som v kaši, mal by som vziať nohy na plecia a utekať. Nemal by som šancu, ale za pokus by to možno stálo. Bolo by to lepšie, než to, čo nasledovalo.

Do miestnosti vstúpila stará žena. Na hlave mala kapucňu, celé telo jej pokrývala hnedá kožušina, spod ktorej jej trčali len kostnaté ruky, ktorými sa opierala o vyrezávanú paličku.

Nevidel som jej do tváre, keď zdvihla pravú ruku a svoje mozoľnaté prsty namierila na mňa. začala sa z nich šíriť modrá žiara, obklopujúc ma ako para, formujúca sa do obláčika. Rozkašľal som sa a skrútil som sa do klbka. Pustili ma, nech padnem na podlahu, cítil som, že mi praská koža a nedokážem sa nadýchnuť. Počul som len slová tej stareny, ktorá sa nado mnou týčila ako socha strážcu.

Posledné slová, ktoré vyslovila, som nie len počul, ale konečne som im aj rozumel: „Bol ti odobraný dar bojovať. Až pozdvihneš meč, pušku, nôž, bude tvoje srdce mŕtve, tvoja duša sa stratí a nahradí ju temná minulosť. Až použiješ zbraň, obráti sa proti tomu, kto je oproti tebe. Zabiješ, či už chceš, alebo nie."

Vtedy som sa dostal do akéhosi bdelého stavu, v ktorom som vnímal, čo sa okolo mňa deje, ale nedokázal som nič ovplyvniť. Chytili ma, dali do auta, odviezli na neznáme miesto a vyhodili do vysokej trávy, v ktorej som ležal aj deň, kým ma nenašlo mladé dievča s vlasmi sivými ako búrkové mračná nad jej hlavou.

Bola to liečiteľka a volala sa Split. „Ako to chorvátske mesto?" spýtal som sa jej pobavene po niekoľkých dňoch, po tom, čo som sa vládal vôbec posadiť. Bol som v koncoch aj navzdory jej liečiteľským schopnostiam.

„To sa fakt pýta chlap, ktorý sa volá ako číslo?"

„Touché," zasmial som sa a ona ma vtisla späť do postele, z ktorej som sa chcel konečne postaviť.

„Máš horúčku a ak sa postavíš, s najväčšou pravdepodobnosťou omdlieš skôr, akoby si sa dostal von cez dvere," oznámila mi. „A ja fakt nemám nervy na to, aby som ťa ťahala späť do postele."

Ďalší mesiac som býval u nej a poslušne robil, čo mi čarodejka prikázala. Bývala uprostred lesa, v malej chalupe, obklopenej prírodou. „Prečo bývaš tu?" spýtal som sa jej zopár dní predtým, akoby som ju nechal za sebou.

„Cítim sa tu príjemne. Navyše, v prírode sú Krotitelia silnejší, hlupáčik. Je to lepšie miesto na zotavovanie. Mám byt aj v neďalekom meste."

•••••

S bolesťou v spánkoch a s trieštením v celej lebke otvorím oči. Na krátku chvíľu mi napadne, že som mŕtvy a vidím anjela, potom si spomeniem na obraz, ktorý ma stretol pred pár rokmi. Tento je veľmi podobný.

Len namiesto slnečnej oblohy mi dievča so sivými vlasmi zacláňa výhľad na biely strop ošetrovne. „Tieto situácie už začínajú byť trápne," zamrmlem.

Ako na protest mi pritlačí na hlavu mokrú handru, ktorá príjemne utlmí moje rozbúrené myšlienky. „Si tu mesiac aj s cestou," sťažuje sa Split. „A polovicu toho ťa musím dávať dokopy."

„Nemôžem za to, že si taká úžasná," usmejem sa a ona ma plesne po hlave. Fajn, koledoval som si o to.

„Čo sa vlastne stalo?"

„Takže ty nevieš?" nadvihne na mňa obočie. „Lebo tie dve, ktoré ťa sem dotiahli, mali rovnakú otázku. Že čo, doriti, sa stalo. Povedali, že proste si odpadol. Ale že si sa predtým správal, akoby ťa posadol diabol. Vieš, pri pohľade na krvácajúce rany tej blondíny, som im to skoro povedala."

Zažmurkám. Potom mi dopne. „Oh, nie," zastonám a pritisnem si ruku k čelu. „To nie. Je Kynsley celá?"

„Dlhý škrabanec na ruke a na kľúčnych kostiach. Ale inak hej," prikývne Split a jej veľké orieškové oči odrazia svetlo lámp. „Dlžíš jej vysvetlenie, Zero."

„Ja viem, ale..."

„Žiadne ale," preruší ma dôrazne. „Buď jej to povieš ty, ako jej kamarát, alebo ja, ako náhodná osoba."

„Čo ak by som s tým aspoň troška počkal?" navrhnem.

„Máš čas do večere. Povedala som jej, aby sa potom vrátila, že vtedy budeš už určite hore."

„Čarodejka," zamrmlem nepekným tónom a odujem peru.

„Spi, hlupáčik."

Poznáte ten pocit, keď dočítate knihu a neviete myslieť na nič iné? Lebo to je dôvod mojej chabej aktivity. Preklínam ťa, Kaz Brekker :DD 

Ale k časti... dúfam, že výnimočne obsahovala aj odpovede, nie len samé otázky :DD