KD: Bojovník budúcnosti ✔

VI. Čudní kamaráti na každom kroku

Nohy sa nám zaboria do mäkučkej trávy a Andre mi sadne na plece. Debesis, jahňa Camili, skacká na zelenej lúke vedľa. „Asi sme nezačali najlepšie," podotknem po chvíli. „Teší ma, Camila."

Žena s krásnymi vlasmi, pochytaných slnečných lúčov, sa zvonivo zasmeje. „Aj mňa teší, Kynsley. Musel to byť pre teba šok."

„Aj bol," prikývnem. „Tak? Kam teraz ideme?"

„Ukážem ti centrum Ostrova. A potom ťa zavediem na ubytovňu. Už pre teba pripravili izbu, ak ti teda nevadí, že budeš mať spolubývajúcu."

„Myslím, že to je to najmenej. Povieš mi niečo o Ostrove?"

„Nuž, je toho veľa. Ostrov je vskutku magický a nepredvídateľný. Má zákutia, ktoré sa objavujú len raz za storočie, no majú veľkú moc. Celkovo sa Ostrov mení, no jeho stred ostáva väčšinou nemenný. Sú tam ubytovne pre lektorov a hlavná budova, kde sa konajú aj oslavy, alebo spoločné obedy. Ubytovne mladých sú troška mimo, preto sa môže stať, že zaspíš s pohľadom na ihličnatých stromoch a zobudíš sa uprostred mrazovej ničoty. No to je už zase extrém, ktorý som osobne ešte ani nezažila."

„A čo Krotitelia? Daryl spomínal, že tento rok je tu nejaká výnimočná zostava."

Camila prikývne a zastokne si pramene vlasov za ucho. „Sú tu silní Krotitelia. Každoročne sa tu zastavujú aj takí, ktorí lektormi nie sú. Hľadajú si nových spojencov, alebo služobníctvo. Väčšinou sa ujmú aj na nejakú lekciu pre nováčikov. Teraz je tu skutočne elita. Krotitelia, ktorí niečo dokázali, alebo opačne, niečo pokazili a teraz žijú s tým bremenom. Zmenili sa, zvážneli."

„Napríklad?"

„Lenore a Jack."

„Ešte som o nich nepočula."

„Vážne? Patria medzi Darylových obľúbencov," uškrnie sa. „Zvykli dostávať od vládcov nejaké úlohy. Odstrániť nepohodlných, ktorí nás ohrozujú. Zle zvážili situáciu a Jack zomrel. Lenore sa ho pokúsila privolať späť k živým, ale podarilo sa jej to len čiastočne. Teraz je Jack jednu chvíľu ako obyčajný človek, následne sa premení na paru a zjaví sa aj uprostred stromu."

Andre na mojom pleci zakráka, akoby sa smiala.

Prejdeme lesnou cestičkou, medzi vysokými korunami listnatých stromov, pomedzi ktoré sa kde-tu prederie svetelný lúč. Vo vzduchu sa vznáša vôňa kvetov a byliniek, trávy po daždi a počuť čvirikanie vtáčikov, pretkávané šušťaním lístia, cez ktoré sa prediera biele jahňa.

Andre vzlietne z môjho pleca a pristane na konári stromu. Nebyť jej očiek, ktoré sa do mňa zabodnú, pomyslela by som si, že úplne zabudla na to, kto som a prečo je zrazu tu.

Čoskoro vyjdeme spod stromov a ocitneme sa na kraji čistiny, kde stoja menšie i väčšie budovy, obkladané drevom a kameňmi.

Pred centrálnou a zároveň aj najväčšou budovou sa vinie dlhá terasa, kde si posedáva zopár Krotiteľov a ich maximálne divná kombinácia zvierat. Na zábradlí sedí sliepka, akoby bola na bydle, pod ňou chrápe veľký tiger s jazvou cez oko. V lone jednej ženy leží dlhý leguan, ďalšej na prste sedí vážka.

Pokrútim nad tým výjavom hlavou. „Mám pocit, že Reellovia ani nie sú zvieratá," podotknem.

„Nie tak celkom," prikývne Camila. „Niektoré sa chovajú viac ako ľudia, než zvieratá. Iné však naopak. No neútočia na seba."

„Hádam správne, že to je hlavná budova?"

„Áno," prikývne. „Bude tam aj večera, obed sme prepásli. Tvoja spolubývajúca ťa určite nasmeruje. Už je tu zopár týždňov."

Prejdeme vedľa hlavnej budovy a Camila zamáva osadenstvu, ktoré sa vyhrieva na slnečných lúčoch, dopadajúcich na kraj terasy. Dokonca aj tiger zdvihne hlavu a hravo zašermuje svojich chvostom, ktorý by bol na ovalenie zrejme rovnako účinný ako päťkilový kameň.

Čo ma ale prekvapí najviac je Camilino jahňa, ktoré si vedľa neho suverénne nakráča a ľahne si vedľa pásikavého obra. „Sú to kamaráti," vysvetlí Camila. „Kriger na ňu dáva pozor."

„Ten tiger?"

Camila prikývne a prejdeme na ďalšiu lesnú cestičku. Táto je už kratšia, ideme po nej sotva zopár minút, keď sa uprostred lesa vynorí zopár vysokých budov.

„Ja dnu už nejdem, to je vaše teritórium. Keby niečo, nájdeš ma v hlavnej budove a Daryla možno tiež. Ale predpokladám, že so Zoyou budete vychádzať, takže sa pokojne pýtaj aj jej."

„Netušíš, kam zmizla Andre?" spýtam sa predtým, akoby mi ušla spred nosa.

„Je niekde tu," pokrčí plecami. „Stratiť sa určite nestratí a ani ju nič nezožerie. Podľa mňa si vie dať pozor. Určite si ťa nájde."

Nie, báť sa o ňu rozhodne nebojím, ale za posledný deň som si na jej prítomnosť zvykla až desivo ľahko. „Akosi si sa nezmienila o tom, kde mám izbu," podotknem.

„Prostredná budova, najvyššie poschodie, dvere na konci chodby doprava."

Zažmurkám pri rýchlosti vychrlených informácií a prikývnem. Potiahnem za sebou veľký kufor a zamierim do najväčšej budovy zo všetkých piatich.

•••••

Chodbami sa potĺkajú decká, poväčšine mladšie než ja, no len o pár rokov. Väčšina sa drží možno okolo pätnástky a niektorí výnimoční jedinci majú možno desať.

Z mojej spolubývajúcej sa vykľuje sedemnásťročná vysoká baba, s vlasmi ako perie vrán, očami zelenými ako listy stromov a s pokožkou takou bledou, až mám pocit, že sa stáva priesvitnou. Predstaví sa ako Zoya, s hnedou dušou a schopnosťou ovládať jeden element – vzduch.

Pri Krotiteľoch, ktorí si za svoju farbu vybrali hnedú, je ovládanie jedného zo živlov normálne. Hnedá predstavuje neživú prírodu, úplne najbližšie spojenie so živlami, ktoré ich takto poslúchajú.

Ako na ukážku sa na jej prste roztancuje maličké tornádo, ktoré sa čochvíľa zväčší a ľahšie veci v izbe pricapí o stenu.

So smiechom si sadnem na voľnú posteľ, kým jej tvár chytí jemný rumenec. Prehrabne si vlasy, padajúce len k línii sánky a rozpačito sa usmeje. „Ešte stále mi to nejde ako má. Nechcela som to tu rozhádzať. Len... vymklo sa mi to spod kontroly."

„To sa naučíš," usmejem sa a prečešem pohľadom miestnosť. „Čo tvoja Reell?"

„Netuším kde je," rozhodí rukami a stiahne svoje pyžamo z lampy, kam sa dostalo na základe jej osobného tornáda. „Pobehuje niekde po Ostrove. Je to úplne rozkošné vlčie mláďatko. Niektorí starší Krotitelia tvrdia, že sa nikdy na staré ani nepremení, ale... to znie čudne."

„Moja mala má tiež večné mláďa líšky, takže to možné je. Ako sa volá?"

„Cup," zasmeje sa. „Ty čo, Kynsley?"

„Tiež netuším, kde sa potuluje. Ale je to vrana. Andre."

Zoya sa usmeje. „Pôjdeme sa pozrieť na Ostrov?"

•••••

Čakala by som veľa vecí. Ale nie to, že uprostred lesa natrafíme na Zoyineho vlka, na ktorého chrbte sedí moja vrana a kráčajú si po cestičke ako páni celého Ostrova.

„To nemyslíš vážne," vyprsknem a Andre na mňa zazrie z chrbta svojho nového kamaráta. Alebo poddaného?

„To je... tvoja vrana?" spýta sa Zoya neveriacky, keď k nej pribehne malý Cup s vystrčeným jazykom. Jeho sivá srsť sa zaleskne na lúči slnka a tmavé oči sa zadívajú výhradne na Zoyu. „To sa jej ako podarilo?"

Rozhodím rukami, na čo po mne Andre zazrie a zletí mi na plece. Vlk sa otrasie, akoby bol mokrý, vrhne sa na chrbát a nechá si poškrabkať bruško.