KD: Bojovník budúcnosti ✔

LXIV. Duša jaskyne

„A ty si kedy prišla?" spýta sa prekvapene Zoya, keď si pretrie oči. „Myslela som si, že si so Scottom."

„Bola som," pripustím a natiahnem si deku na hlavu. Do našej spoločnej izby som sa vrátila len keď sa prvé slnečné lúče začali predierať medzi koruny stromov. „Potom som odišla a prišla som sem," zašomrem spod deky. „Je tu mäkšia posteľ."

„Tomu sotva verím," nadhodí. „Andre?"

„Asi ostala spať pred krbom."

„A ako dopadol včerajšok s vládcami?"

Nechce sa mi na to myslieť. Po prebdenej noci na to nemám už ani toľko sily ako včera. „Nemôžeme to nechať tak?"

„Nemali by sme, ale nasilu to z teba ťahať nebudem. Kyn, si v pohode?"

Pretočím sa na brucho a zavriem oči. „Jasné."

„Nevyzeráš tak."

„Ďakujem za zhodnotenie. Som len unavená. Veľa som nespala."

„Neprišla si práve kvôli pohodlnejšej posteli?"

„Nevravela si, že tomu neveríš?" Otočím sa k nej už bez deky na hlave.

Mykne plecami. „Tak o čo išlo? Pohádali ste sa?"

„Naštvala som sa," ozrejmím. „A stále nie som najpríjemnejšia, tak by si sa veľmi nemusela vypytovať."

Zoya s úsmevom pokrúti hlavou. „Málokedy si vyslovene príjemná, Kyn. Naozaj sa nechceš posťažovať?" Včera som sa sťažovala Scottovi a ako to dopadlo?

„Nie."

Zdvihne ruky nad hlavu. „Kapitulujem. Nejdeš sa najesť?"

„Potom prídem."

•••••

Nešla som. Namiesto toho som vyliezla na konár, ktorý sa skláňa pri našom okne a stadiaľ zliezla, keď Scott zaklopal na dvere. Odvtedy zas a znova len blúdim lesom, čoby samo o sebe ani nebolo zlé. Aj doma som si zvykla zájsť do lesa, buď sama alebo s Revenom, maminým lišiakom. No les Ostrova je iný a nevyspytateľný. A moje myšlienky tiež.

Chvíľami sa mi až zdá, že sa mení na základe toho, akým smerom sa vydáva aj moja hlava. Ale či už myslím na Scotta, na vládcov, alebo na celú situáciu, vždy mám v myšlienkach taký chaos, že koniec nite sa nájsť nedá. A teda ani cesta von.

Nie som si istá, kedy si presne uvedomím, že som zablúdila. Ale asi vo chvíli, keď sa predo mnou objaví kamenná stena s dierou, porastenou brečtanom. Vchod do jaskyne.

Vyzerá ako portál do iného sveta, akási magická ilúzia. No keď pristúpim k sivému kameňu a priložím k nej dlaň, nerozplynie sa. Skutočne predo mnou stojí jaskyňa, ukrytá pod hustým porastom. Chlad steny mi prenikne až do kostí a strasiem sa.

Ukazovákom odhrniem pár prameňov brečtana a odhalím tak temnú tlamu jaskyne. Skvostnú, ale desivú a chladnú.

Urobím krok vpred a čoskoro sa stratím za prírodnou oponou. Padne na mňa čierno-čierna tma a bezmála by som bola schopná naraziť do steny.

Môj teplý dych sa zrazí so studeným vzduchom jaskyne v bledučkom obláčiku. Privriem oči a vyčarujem svoj meč. Jej slabá žiara mi svieti aspoň na kúsok cesty.

Z jaskyne vyžaruje akási čudná sila. Stará a mocná. Jaskyňa možno nie je dlhá, ale je v nej toho veľa. Kdesi na periférii vlastných myšlienok si spomeniem na slová vládcov. Lucifer zabitý v jaskyni. V tej sa aj prebral. Je vyčistená. Znova ožila. Vskutku to pôsobí tak, akoby mala jaskyňa vlastnú dušu. Alebo sa v nej znáša duša niekoho mocného.

Prehltnem a urobím niekoľko nesmelých krokov do útrob pažeráka kamennej obludy. Vchod čoskoro vyústi do sály, ktorá má po bokoch stojace kvaple a ďalšie visia zo stropu ako desivé lustre. No po netopieroch, či inej hávedi, niet ani stopy.

Prejdem po obvodne kruhovej sály a k ústiu jaskyne sa vrátim múdrejšia, o niekoľko faktov. V strede je jazierko – voda zrejme nie je hlboká, ale v tme to môže byť zradné. A okrem vchodu vedú z jaskyne tri ďalšie chodbičky. Jedna je pomerne malá, asi by som sa cez ňu nedostala ani poštvornožky, no je vo výške mojej hlavy. Môže to byť tunel pre netopiere, ktoré tu kedysi bývali. Ďalšie dve sú podobné tým, ktorými som prišla. No na to, aby sa do nich človek dostal, musí preliezť cez vysoký múr ostrých kvapľov.

Náhle v jaskyni zaduje vietor. Rozcuchá mi vlasy a pritlačí chrbtom o studenú skalu. Dych jaskyne sa premení na hvizd, ktorý naplní moje uši. „Kynsley, Kynsleyyyy," šeptajú steny. „Vieš kto som? Vieš? Vieš? Vieš kto je Syn Zla? Kto ťahá nitky? No vieš? Vieš? Há????"

Ujdem hneď ako mi vietor dovolí pohnúť sa. No sykavého hlasu v hlave sa nezbavím.

•••••

Pri odbočke k hlavnej budove narazím rovno do Scottovej hrude. Ten ma preplašene chytí za ramená a chvíľu na mňa hľadí, akoby ani netušil, kto som. „Kyn!" vyhŕkne, keď mu dopne a privinie si ma do náruče. „Kam si sa podela?"

Pritlačím si tvár k jeho hrudi v snahe zbaviť sa toho úlisného hlasu. Kynsley, Kynsleyyyy.

A kto, doriti, je Syn Zla? Mal snáď Lucifer syna, o ktorom sa nevie a ktorý sa prebudil spolu s ním? Alebo ide o niečo kompletne iné? Vieš kto je Syn Zla? Chcel mi tým naznačiť, žeby som ho mala poznať?

„Kyn? Si v poriadku?" Už je to istý čas, čo nie som v poriadku, no teraz to očividne nabralo na obrátkach. Ale nič mu nepoviem, čo ho asi znervózni, lebo sa odo mňa nasilu odtiahne a nadvihne mi bradu, aby ma prinútil pozrieť sa mu do očí. „Hej. Zem volá Kynsley."

Dlane si pritisnem na tvár. Nemala som v pláne stretnúť sa s ním. A už vôbec nie sa mu spovedať. Slová včerajšieho večera si stále neviem dostať z hlavy. Zaujíma sa o mňa aj on len kvôli mojej duši? Bez nej som nič pre každého?

Strasiem zo seba jeho ruky, ktoré mu bezvládne padnú k bokom. „Kyn?"

„Kašli na to, Scott."

Chcem odísť, ale zahatá mi cestu a chytí ma za rameno. Teraz ma drží pevnejšie. „Neviem, čím som ťa naštval, alebo urazil, no je mi to ľúto, Kynsley. Nechcel som."

Povzdychnem si. V skutočnosti neurobil nič zlé. To len ja si jeho slová vykladám ako ja chcem, lebo mám dosť všetkého, čo sa naokolo deje. Je toho na mňa veľa a bolo by načase priznať si to. Bodka.

„Neurobil si nič," zašomrem a pretriem si tvár. „To len ja mám dosť všetkého. Som unavená, Scott."

„Poď sem." Privinie si ma do náruče a obaja ostaneme stáť na jednom mieste ako sochy, vo vzájomnom objatí. Cítiť tlkot jeho srdca na mojom líci je niečo neskutočné. Aspoň troška to upokojí moje rozbúrené myšlienky. No aj tak sa dobíjajú do mojej hlavy. Kynsley, Kynsley!!!