KD: Bojovník budúcnosti ✔

LXVIII. Tvrdohlavá neustúpi

Ostrov premení svoj vzhľad počas našej cesty na to miesto, o ktorom mi Scott nič nechce povedať. Zeleň pralesa sa zmení na oranžovú a žltú klenbu  listnatého lesa uprostred jesene. Zoschnuté listy padajú medzi ostatné s prenikavým: „Ššššš!"

Pod nohami nám praskajú tenké vetvičky a staré listy – ktoré sa tam dostali akousi vyššou silou – sa rozpadajú na malé kúsočky, ktoré odnáša vietor. Nejaké lesné vtáčiky čvirikajú ostošesť.

Skoro mám pocit, akoby som sa nachádzala v lese za našim domom. Čoby som nikdy nebola našla duchov osobnosti a bola na ďalšej prechádzke s lišiakom, ktorý má záľubu v mŕtvych zvieratkách.

Bohovia, to boli časy!

„Kam ideme?"

„Psst! Hneď sme tam."

Tak ho nasledujem ešte niekoľko metrov, ale až si uvedomím, že kde sme, zarazene zastanem a Scott nemá šancu mnou pohnúť.

Vieš kto je Syn Zla? Kto ťahá nitky? Spomeniem si na slová jaskyne, pred ktorou stojíme a neveriaco sa pozriem na Scotta. Žeby...? Nie, musí to byť náhoda.

Scott sa pozastaví a premeria si ma od hlavy po päty. Jeho dúhovky sú ako kusy skla. Ešte nikdy neboli svetlejšie a chladnejšie. „Už si tu bola," pochopí.

Trhnem rukou, aby som sa vyslobodila z jeho zovretia, ale nehodlá ma pustiť. Drží sa ma pevne ako kliešť a ja som ho ešte nevidela odhodlanejšieho. Ani keď sme si v tretej fáze navzájom zachraňovali životy. Alebo keď sme sa spolu vyspali, či ma prvýkrát pobozkal.

Niečo krehké sa vo mne roztriešti na kusy, zanechávajúc spaľujúcu bolesť.

„Si to ty," hlesnem. „Ty si Syn Zla."

Ani sa to nesnaží poprieť: „Odkiaľ o tom vôbec vieš?"

„Pusti ma!" syknem a zapriem sa do nôh, aby som sa dostala od neho čo najďalej. Ale on sa tvári, akoby zapustil korene do zeme a nenechá ma odísť. Jasné, že nenechá...

„Kynsley, no tak," prevráti očami. „Nerob okolo toho zbytočnú drámu, dobre? Ešte vždy sa môžeš rozhodnúť správne."

To však očividne nepatrí medzi moje silné stránky. Tak by som totiž teraz nestála tu a určite nie v takejto situácii. Stopercentne by som si nepripustila k telu tak blízko chlapa, ktorý ma chce len využiť. Koniec koncov, mala som pravdu. Aj Scott sa o mňa zaujíma len kvôli mojej duši.

„Ja sa na vašom šialenom pláne nehodlám podieľať!"

„Tak ťa prinútime."

To, s akou ľahkosťou tie slová vyslovuje, ma trhá na kusy. Drví zvnútra, priamo od srdca. Ako mohol? Ako som mohla? Toľká hlúposť.

„Neprinútiš ma k ničomu, ty..." Nepríde mi na jazyk dostatočne štipľavá nadávka. Na toto moje slovná zásoba nie je postačujúca.

„Zrazu ti došli slová?" nadvihne obočie. „Priznaj si, Kyn. Prekvapilo ťa to."

Že prekvapilo... ja by som to nazvala inak. Šokovalo ma a sklamalo. A v neposlednom rade ublížilo mi to. „Nemám sa ti prečo spovedať, ty falošný had!"

A vtedy mi napadne spásonosná myšlienka. Jedna z mála, ktorá by ma fakt mohla zachrániť. Lebo by ma prinútili konať tak, ako to chce Lucifer. Neviem ako, ale určite by si na to našiel spôsob. Nedovolil by, aby moja tvrdohlavosť zničila jeho plány, ktoré snoval storočia.

Sústredím sa na Andre, na jej telo. V hadej podobe som ju nevidela veľakrát, ale proti tej čudnej oblude mi stačilo aj to.

Moje svaly a kosti sa premenia na želé a ja sa prehnem v páse. No Scott ma bleskovo chytí popod krk a pritlačí mi na hrtan. Veľmi rýchlo sa mi zatmie pred očami, zase sa dostanem do ľudskej podoby a až vtedy Scott povolí svoje zovretie. „No, no," napomenie ma. Jeho hlas je ako slabý šepot. „My sme sa na tvoje triky pripravili, Kynsley. Tu ti nič nepomôže."

Z lesa naokolo sa vynoria postavy. Pred ich tvárami pláva rovnaké rúško ako pred vládcami, no je ich podstatne viac. Prinajmenšom tucet. Cez ramená majú dlhé plášte, čím mi znemožnia, aby som ich spoznala.

Vzduch sa prudko ochladí. Vzopnú a okolo mňa v úzkom kruhu. Už neutečiem.

Postavy sa pohnú akoby boli jedným telom, jednou mysľou, jedným človekom. Možno ich skutočne riadi jedna jediná duša. Šinú nás k otvoru jaskyne. Už minule mi pripadala zlovestne, ale teraz by som dala ruku do ohňa za to, že z nej počuť mrazivý chichot a jaskyňa sa premení na obrovskú obludu, do ktorej tlamy ma vedú.

Nikdy, nikdy som mu nemala veriť. A bude to celý svet stáť oveľa viac, než len moje zlomené a zdupané srdce.

•••••

Sála sa za tie dni zmenila minimálne – jazierko je na mieste, chodby sú tam kde predtým, kvaple sa stále nebezpečne lesknú od vlhkého vzduchu. Chlad je identický. No sú tu tí blázni v plášťoch, na stenách svietia ohne, hoci sa nezdá, žeby plamene šľahali z faklí. A je tu aj Scott. A ešte niekto.

Jeho prítomnosť som cítila už vtedy. No nevidela som ho. Je to ľudské postava, ale hmlovitá. Akoby ho tvorila len clona dymu. Jediné, čo sa na ňom zdá skutočné a hmatateľné, sú jeho oči. Chladné a strieborné ako kamienky vsadené do hustej hmly.

„Kynsley Tammerová."

„Lucifer." Jeho meno priam vypľujem.

„Tu to meno nepoužívam," poučí ma. Hovorí jemne, akoby aj jeho hlas bol len hmlou. „Volaj ma pane."

Asi za to môže stres a strach, no úprimne sa rozosmejem. „Pane? To fakt? Nikdy."

„Z tvojich úst mi postačí aj Zlo."

„Hneď je to lepšie," prikývnem a prepletiem si prsty. Ruky mi zviazali za chrbtom nejakým storočným lanom.

„Kynsley Tammerová, vieš prečo si tu?"

„Dovoľte mi hádať," prevrátim očami. „Chcete využiť moju jedinečnú dušu na nejaké to kúzlo, ktoré privedie zo záhrobia i vaše telo, nie len dušu?"

Hmla, ktorá ho tvorí, stmavne. „Menej sarkasticky, ale áno."

„Fajn. Zabudnite na to."

„Mala by si si to premyslieť," podotkne. „Pre vlastné dobro."

„Nemám záujem. Strčte sa."

Jaskyňa sa nadýchne. „Váž slová, dievča."

Už mu neodpoviem a keby nemám spútané ruky, jednoducho by som si ich prekrížila na hrudi pre väčší efekt. Takto sa však musím uspokojiť s jedovatým pohľadom. Akoby mi mohol pomôcť.

„Scott?" obráti sa na najväčšieho hajzla v miestnosti. „Čo k tomu povieš?"

Scott stojí v tieni, vidím len jeho siluetu a to, ako pokrúti hlavou. „Dobrovoľne to nespraví. Je tvrdohlavá."

Odfrknem si. Tak on ide kázať o mojej tvrdohlavosti? Šmejd!

Nie, ja nie som ten typ dievčaťa, ktoré môže ťahať za nos. Fajn... urobil to a darilo sa mu excelentne. No ja nad ním plakať nebudem ani napriek tomu, že niečo vo mne by sa najradšej schúlilo a hystericky rozvzlykalo. Má pravdu. Som tvrdohlavá a zaťatá. Nepomôžem im.

„Fajn. Tak prejdeme na plán B," ohlási Lucifer a veci sa dajú nezameniteľne do pohybu.