KD: Bojovník budúcnosti ✔

XXVII. Padajúci konár ma dostane do cudzej postele

Keď sa strhne fujavica, nikto to nerieši. Zoyou občas mykne, akoby ju kopol elektrický prúd, no moje otázky, že či je v poriadku, ju zrejme naštvú viac ako samotná začínajúca búrka okolo Ostrova. A potom udrie jeden veľký blesk, zasejúc tak zrniečko nepokoja do srdca každého staršieho Krotiteľa.

Camila, Daryl a Lorenzo, ktorí sú zjavne niečo ako šéfovia celého Ostrova, nás pošlú späť na ubytovne s výrazným upozornením, aby sme minimálne do rána nevyhádzali. A aj to len v prípade, že vietor ustane.

Nejaká staršia Krotiteľka, ktorú som už predtým zazrela s Lenore, nás vyvedie z jedálne a zamieri s našou skupinkou rovno k ubytovniam.

„Kyn!"

Otočím sa za hlasom môjho brata, ale na znak jeho gesta ostanem stáť na mieste. Skupinke, ktorá sa zhromaždila okolo neho a Camili niečo povie, zrejme niečo v zmysle, aby chvíľu čakali a potom pobehne ku mne tých pár krokov. Až blesk udrie zas, mykne ním.

„Čo máš s rukou?"

Mávne k dlhej reznej rane na predlaktí, z ktorej vyprchala mágia Scotta a zase je to dosť nepekná a kľukatá rana, čerstvo červenkastá.

Nenápadne si potiahnem tričko vzadu, aby si nevšimol, že moje kľúčne kosti zdobí veľmi podobný škrabanec. „Troška sme sa zabávali," zaklamem. Ak môže mať tajomstvá on, tak aj ja, nie? „A skúšali sme meče v tej starej telocvični neďaleko. No a vieš aká viem byť šikovná. Zle som sa uhla a druhý meč ma škrabol rovno cez ruku."

Daryl s nadvihnutým obočím pokrúti hlavou. „Mala si si to dať vyliečiť."

„Nie je to také strašné," mávnem nad tým rukou. Nemusí vedieť, že Split musela ranu zoceliť, aby som ju nemala otvorenú. „V podstate ide len o škrabanec. Nemyslíš, žeby som mala ísť? Ešte v tomto bláznivom počasí zablúdim."

Zatvári sa, akoby mu to doteraz ani nedopadlo. „Pošlem s tebou niekoho?"

Premeriam si pochybnú skupinu, ktorá sa zhŕkla okolo stola v jedálni ako hladné supy. Camila, Lorenzo a ďalšia kopa skúsených Krotiteľov. Nie, fakt nepotrebujem, aby mi robili pestúnku.

„Zvládnem to, Daryl."

„Dobre," prikývne s perami zovretými v jednej striktnej línii. „Ale Kyn? Aspoň raz sa snaž dodržať čo ti bolo povedané."

„Ale no tak, braček," prevrátim očami. „Ja predsa poslúcham vždy."

Pokrúti hlavou, ale z jeho pohľadu sa jasne dá odčítať odkaz: Poslúchaš. Ale len vlastnú hlavu.

Prekvapí ma sila vetra, ktorá mi vytrhne gumičku z vlasov a všetky rozcuchané pramene sa mi dostanú rovno do tváre. Musím sa bleskovo uhnúť, aby ma neplesol konár, uháňajúci vzduchom ako na neviditeľnom koňovi. No následne mi na tvári pristane veľký list, ktorý mi plne zastrie zrak.

„Ale no tak," zavrčím. „Čo sa tento Ostrov úplne pomiatol?"

Odpoveď príde v podobe kľukatého blesku, ktorý rozžiari tmavú oblohu. Akoby chcel potvrdiť moje slová. A vtedy sa spustí aj dážď.

Počas celej cesty sa rútim pomedzi čľapkanice, skáčem z cesty konárov, ktoré sa rútia na mňa a uhýbam sa vždy, keď oblohu pretne blesk. A tou krátkou cestou sa mi podarí stratiť.

Zrazu sa predo mnou nečrtá vychodený chodníček, ale hustý les z borovíc. Rozbesneným vzduchom sa vznáša vôňa čučoriedok.

„Pri všetkých svätých," zamrmlem a pokračujem ďalej dopredu. No keď mi cestu skríži ďalší zatúlaný konár a ja sa vrhnem pomedzi dva stromy, stratím zmysel pre orientáciu úplne. Nevidím nikde okolo svetlá hlavnej budovy, ani ubytovní.