XIX. Svietiace zadky

852 108 20
                                    

„Povieš mi, kde si ju zohnal?" spýtam sa Scotta pobavene a natrčím mu pred nos púpavu.

Vyšklbne mi ju spomedzi prstov a jedným hladným dotykom mi kvietok zastokne za ucho. Odhrnie mi vlasy, aby bolo vidieť to miniatúrne slnko. „Ak by si mala tmavšie vlasy, vyniklo by to viac."

Prekrížim si ruky na hrudi. „Tým chceš naznačiť čo?"

Pokrúti hlavou. „Vôbec nič, Kyn." Postaví sa zo zeme a natiahne ku mne ruku. „Čo povieš na prechádzku na tomto čudesnom mieste?"

„A čo večera?" Namiesto toho, aby som sa chytila jeho dlane sa vyškrabem na nohy sama.

„Nie som hladný," mykne plecami.

„Tak na čo si sem vôbec chodil?" Spoločne vstúpime do džungle. Posledné slnečné lúče už takmer neprenikajú medzi stromy. Na malej cestičke vládne prítmie a tiene sa spájajú do temnej šmuhy všade naokolo.

„Mal som ti odovzdať púpavu, no nie?"

Zahneme pomedzi stromy, kde už musíme prekračovať rôzne rastliny, aby sme sa vôbec pohli z miesta.

Dotknem sa spomínanej kvetiny vo vlasoch a pousmejem sa. „Bola by škoda, ak by zvädla."

„Aj takto zvädne."

Obaja prelezieme veľký peň stromu. Moje tričko sa zachytí o konár a jeho koniec sa zjavne natrhne, keď ticho pretne hlas trhajúcej sa látky. Zalomcujem tričkom a stiahnem si ho z zakriveného konára, ktorý v tme vyzerá ako pazúry príšery, naťahajúce sa za svojou obeťou.

„Si celá?"

„Hádam si myslíš, že ma zloží konár?" nadvihne obočie, hoci to nemôže vidieť. „Ja nie som ty, že ma doláme hora."

O tom, že ani nie deň po jeho páde som sa z hory strepala aj ja, vedieť nemusí. Ja som aspoň neskončila so zlomenou nohou. „Ozaj. Ako to, že máš nohu už v poriadku?"

„Liečitelia," mykne plecom. „Je tam špecialista na zlomeniny. Nohu som mal za hodinu ako predtým."

„Škoda, že Daryl takéto veci neovláda, keď som si ako malá zlomila ruku," podotknem so smiechom.

„Kto?"

„Môj brat," vysvetlím.

„Ako si si zlomila ruku?"

„Skoro ma prešlo auto," zašomrem a prehrabnem si vlasy. Preskočíme malú mláčku. „Už si to tak presne nepamätám. Ale išla som aj s bratom a jeho kamarátom cez cestu. Kvôli niečomu som zaostala v strede cesty. A vtedy sa zo zákruty vyrútilo auto."

„Pamätáš si, čo bolo ďalej?" spýta sa potichu.

„Nejasne. Kamoš je tiež Krotiteľ, hoci som to vtedy netušila. Má fialovú dušu a takú čudesnú silu, pomocou ktorej ma akosi sotil preč. Zlomila som si ruku a mala zopár dní menší otras mozgu, ale ako sa neskoršie vyjadril, auto ani nespomalilo, prešlo by ma v plnej svojej kráse a dopadla by som oveľa horšie."

Spomienky z toho obdobia sú plne zahalené čudným závojom. Spomínam si na tieň, ktorý tancoval na oblohe. A nie, nebol to len mrak, ani muška, ktorá sa čudne mihala. Bol to tieň. Brázdil oblohu rovno nado mnou a preto som zastala uprostred cesty. Daryl na mňa zakričal, keď si všimol čierne auto s tónovanými sklami, ale mňa plne opantal ten tieň. Až keď sa cez tú bublinu dostal zvuk motora, som sa obzrela. Auto bolo veľmi blízko, išlo šialene rýchlo a nemala som šancu uhnúť sa. Daryl nemal možnosť dostať sa ku mne. Tak Castor napriahol ruky, vzduch sa ohrial a vyhodilo ma to do vzduchu, akoby vedľa mňa vybuchla menšia bomba. Tlaková vlna ma hodila na chodník, dopadla som na ruku a udrela si hlavu o obrubník. Vtedy som mala asi desať.

„Ešteže si mala len zlomenú ruku," preberie ma z myšlienok Scottov hlas.

„Hej. Mala som šťastie." Hoci som bola niekoľko týždňov úplne zdesená, prestrašená a nikoho som k sebe nechcela pustiť. Ani Daryla a ani môjho záchrancu. Bála som sa ešte aj samej seba.

„Skôr dobrého kamoša," opraví ma Scott a prelezie popod záves z lián. „Poď."

Podleziem tiež a keď sa narovnám na druhej strane, zalapám po dychu.

Ocitneme sa na osvetlenej čistinke uprostred stromov. Ich koruny nad nami vytvárajú prirodzenú kupolu a farebné kvety krásnu ozdobu. Dlhé liany obkolesujú takmer dokonalý kruh rovnej trávy a hrubého kmeňa stromu uprostred. Ústredný strom je nízky, ale široký, jeho konáre padajú nadol ako vlasy a má ich prepletané bielymi kvetmi, malými ako ľudské nechty.

No to nie je tou najúžasnejšou črtou celého miesta. Tou je tma, ktorú presvetľujú tisícky drobných svätojánskych mušiek. Lietajú po celej čistinke v nesúvislých kruhoch a ich žiara presvetľuje celé miesto.

„Vŕba svätojánska," podotkne Scott potichu, akoby sa bál, že jeho hlas odplaší malé stvorenia. „Neviem prečo, ale tieto mušky so žiariacim zadkom sa tu stále zhromažďujú."

„A čo ak sa Ostrov zmení?"

„Roztrúsia sa po celom Ostrove." Rukami naznačí svoje slová a skoro pritom zmetie z oblohy tucet mušiek.

„Je to krásne," vydýchnem a natiahnem prste k jednej muške, ktorá ho s ľahkosťou obletí. „Odkiaľ si vedel, že to tu dnes bude?"

„Je to tu vždy, keď sa Ostrov zmení na džungľu, alebo na púšť, či nejaké arktické zákutie. Tu som pozbieral aj tvoju kytičku."

„Keď vidím odkiaľ je, takmer mi je ľúto, že som ti ju poslala späť."

„Nabudúce to zváž," zasmeje sa. Na jeho tvári poletujú svetelné bodky od mušiek, vytvárajúc zaujímavé obrazce.

„Čo sa tak pozeráš?" spýta sa so smiechom.

„Sledujem tiene," šepnem až tajomne. Vyberiem si z vlasov púpavu a položím ju do trávy. „Raz sa pre ňu vrátim."

•••••

Tmavé šmuhy sa plazia po drevených doskách, šplhajú sa na steny, lozia po strechách a vracajú sa na zem. Tiene sa rozbehnú po ulici, zalejú ju temnotou, ľudí zatvoria do domov.

Na konci uličky sa rozhorí obyčajný plameň. Maličký ohník sťa plameň sviečky, žiara jedinej hviezdy na nekonečnej oblohe. Kým existuje čo i len jedna hviezda, existuje aj nádej na krajší zajtrajšok. Pokiaľ nezhasne konečný plameň poslednej zápalky, vždy bude nádej na lepšie časy.

Po ulici sa rozdúchajú ohne, svet pohltí skaza červenej obludy, požiar, ktorý so sebou zoberie temnotu, no to, čo po ňom ostane, sa nebude ničím líšiť. Bude to tma, bude to ticho. Nebude to nič.

Tiene sa premenia na postavy, ktoré sa rozbehnú preč, plamene sa rozšíria na domy, zapália strechy, zničia záhrady.

„Nádej na lepší zajtrajšok je len oddialením toho, čo je nevyhnutné," ozve sa komorný hlas. „Skazu."

KD: Bojovník budúcnosti ✔Where stories live. Discover now