KD: Bojovník budúcnosti ✔

00

„Kľúčom k úspechu je zničenie toho, čo ti bráni v dosiahnutí tvojich cieľov."

Chladná podlaha pohladí moje bosé nohy. Drsný povrch jaskyne, ktorá ma v sebe uväznila, mi driape chodidlá pri každom kroku. Ako som sa sem vlastne dostal? Netuším, zrazu som sa len ocitol v tmavej diere pod zemou.

Jediné svetlo vychádza zo steny naproti mne. Slabučká, oranžová žiara, akoby odlesk tancujúcich plameňov. No po ohni niet ani stopy. Som tu len ja.

„Veríš v dobro ľudstva?" spýta sa ma hlas, prichádzajúci zovšadiaľ. Hrubý, rovnako drsný ako skaly.

„Verím," odvetím opatrne, hlas sa mi zatrasie a smiech toho druhého ho prehluší ako víchrica malý vetrík.

„Prečo?"

Otázka, ktorá mi zmysel nedáva o nič viac ako samotná situácia. „Kde som?"

„Prečo veríš v dobro ľudstva?"

Prečo vlastne? „V niečo veriť treba."

„Dokážem ti, že dobro ľudí neexistuje."

Pozriem sa nad seba, na strop jaskyne, ale po hovoriacom tvorovi niet ani stopy. Nevisí nadol zo stalaktitu ako nejaký netopier. Nie je tu... nik.

„Prečo by si mi to mal dokazovať?"

„Tu sa pýtam len ja," zahrmí, hoci hlas nezvýši, jaskyňa sa zatrasie.

Zo stropu začne kvapkať chladná voda, pred ktorou sa nemám kam skryť. Čoskoro premokne moje oblečenie, moje vlasy a kvapky sa skotúľajú cez moje lícia až na ostro rezanú sánku, z ktorej sa voľným pádom rútia ďalej, nadol.

Mágia má svoje limity. Toto nerobí obyčajný Krotiteľ.

„Bojíš sa, syn zla?"

Opatrne natočím hlavu doprava a zahľadím sa na tmavú siluetu, ktorá sa rozplýva v tieňoch. „Nebojím sa ťa," odvetím pokojne.

Oči hmlového muža svietia jasným svetlom, pripomínajúcim striebornú. „Ja som sa pýtal, či sa bojíš. Nie či sa bojíš mňa. Hoci, mal by si sa."

Bojím sa? Nie, ten pocit, ktorý mi sťahuje hruď, nie je strach. Je to niečo iné, niečo, čo som cítil už toľkokrát predtým, čo sa snažím pochovať vo svojom vnútri každý deň.

Hoden, nehoden, stále si to ty. Raz zničíš všetko.

„Sleduj," prehovorí a kývne k žiariacej stene.

Dážď ustane, hoci kvapky sa stále kotúľajú z kvapľov a kĺžu sa po mojej hlave ako po klobúčikoch hríbikov. Bosé nohy mám v chladnej dažďovej vode, vlniacej sa ako miniatúrny oceán.

Na svetielkujúcej stene sa rozvíria tiene. Premenia sa na krásne lode zo začiatkov šestnásteho storočia. Mohutné drevené trupy lodí narazia na rozbúrené vlny oceánu a veľké, biele a žlté plachty, šialene vejú pod náporom silného vetra, ktorý pocítim aj ja. Malé vlajky Španielskeho kráľovstva sa trepocú ako vtáčatká, ktoré sa učia lietať.

Na prove lodí pobehujú námorníci, snažiac sa udržať lode pokope. Je ich celá flotila, pokiaľ vidím správne, presne jedenásť lodí, hoci tmavý oceán môže zakrývať ďalšie časti námornej jednotky.

Obraz sa zachveje, oceán na mňa pošle vlnu, ktorá ma zaleje od hlavy po päty a obraz sa znova objaví na pevnej zemi. Vojaci Kráľovstva Starej Zeme stoja oproti domorodému kmeňu Novej Zeme. Aztékovia s červenou kožou pokľaknú pred bohom z ich veštieb, pred Hernandom Cortésom.