KD: Bojovník budúcnosti ✔

LXV. Turecká telenovela

Prejde niekoľko dlhých dní, počas ktorých sa mi vládcovia nedostanú na oči, no nepochybujem o tom, že sú tu a sledujú ma. Snažím sa nerobiť si z toho ťažkú hlavu, hoci je to miestami ťažké a priam nemožné.

V jeden taký deň som si sadla na obede k Mishelle, ktorá nad mojou prítomnosťou prekvapene zažmurkala. „Kynsley? Čo ty tu?" spýtala sa s úsmevom a spod stola sa vymotal jej dráčik a začal sa mi obtierať o nohy. V mnohých smeroch mi pripomína mačku.

„Ruším?"

„Nie, to nie," pokrútila hlavou a zapichla si vidličku do kúsku mäsa. „Len si ma prekvapila."

„Mňa prekvapuje, že sedíš sama," nadhodila som a poobzerala som sa po miestnosti. Bolo tu plno, no nikto nesedel s výnimočnou Krotiteľkou.

„Naozaj?" nadvihla obočie. „Ty to snáď nepoznáš? Ľudia sa boja tých, ktorí sú čo i len troška iní. Už som si ťa párkrát všimla, Kynsley. Máš pár priateľov, ale to je všetko."

„Touché."

Mishelle sa zasmiala. „Chcela si niečo?"

„Vlastne," natiahla som koniec slovíčka, „neviem. Sadla som si sem predovšetkým preto, lebo všetky stoly sú obsadené a tých mojich pár priateľov je, bohovia vedia, kde. Na druhej strane ma však už pár dní škrie jedna otázka. Prečo?"

Nemusela som jej vysvetľovať na čo narážam. Hneď jej bolo jasné, že myslím na jej chvatné odmietnutie pozície vládcu. „Je to jednoduché. Rodina. Moja sestra sa so mnou už ani tak nerozpráva a ak aj hej, väčšinou mi vyčíta, že som taká... mocná. Že prečo sa nemohla taká sila dostať do jej duše. Predtým sme spolu mali skvelý vzťah. Ale odkedy sa objavil Drago a zistila som, že moje schopnosti sú oveľa silnejšie ako tie jej, všetko sa zmenilo. Náš vzťah už aj tak leží v hrobe, nechcem vziať lopatu a hodiť prvú várku zeminy."

„Zmenilo sa medzi vami niečo?"

Mishelle pokrútila hlavou. „Ešte na mňa nakričala, že ako som mohla niečo také odmietnuť. Myslím, že mojej sestre sa vyhovieť nedá."

„A ľutuješ to?"

„Popravde? Nie."

•••••

Daryl si ma odchytí takmer týždeň po tom, ako nás vládcovia vybrali. Odvtedy sme spolu neprehodili ani pol slova, hoci som sa mu nevyhýbala. Jednoducho akoby ani jeden z nás nevedel, čo povedať tomu druhému.

Zadýchane sa postaví predo mňa a nenápadne zavadí pohľadom o Scotta, dávajúc najavo, žeby sa mohol vypariť. No on sa ani nepohne a len žmurkne.

„Hľadám ťa už asi..." pozrie sa na hodiny na zápästí, „hodinu."

„Pritom sme boli v hlavnej budove," podotknem zamračene.

„Nabudúce začnem s hľadaním asi tam," zašomre.

„A o čo také neodkladné ide?"

Venuje Scottovi jeden rýchly pohľad. „Nemohli by sme sa porozprávať medzi štyrmi očami?" navrhne.

Pustím Scottovu dlaň a jeho ruka ochabnuto padne pozdĺž tela. „Bež. Počkám ťa."

Usmejem sa naňho a kývnem na Daryla. Spoločne sa stratíme za najbližšími kríkmi, ktoré nás spoľahlivo oddelia od ruchu centra Ostrova. „Ako dlho ste..." mykne hlavou, aby mi naznačil, že myslí na Scotta. „No... spolu?"

Prekrížim si ruky na hrudi. Nie, takto naša konverzácia začať nemala. „Od tretej fázy," odpoviem však. „No o tom si sa baviť nechcel, mám pravdu?"