KD: Bojovník budúcnosti ✔

L. Kúsky skladačky

Ako prvé uvidím známu líniu chrbta, až sa mi na tvár natlačí úsmev. „Už si pomaly začínam zvykať na to, že odpadnem a zobudím sa v tvojej prítomnosti," nadhodím.

Scott sa ku mne otočí s otáznikom v očiach, ale len čo sa naše pohľady pretnú, kŕčovitý úškľabokš pretne šťastný a prekrásny úsmev. „Si hore."

„Hm," pritakám. „Myslel si si snáď, že ťa nechám na pokoji?"

Zasmeje sa. Krátko a nervózne. Natiahne ku mne ruku, ale následne sa zháči uprostred pohybu a dlhými, štíhlymi prstami si vojde do vlasov. „Asi tak."

Správa sa čudne. „Kde je Zoya? A Castor?"

„Išli sa pozrieť, či nenatrafia na tie povestné problémy."

„Sami?" vyprsknem.

„Aj s Andre a Aminom," vysvetlí.

„A to ste nemohli počkať, kým sa zobudím?"

Vstane z mojej postele a začne sa prechádzať dookola. „Bola si mimo tri dni, Kynsley."

„Čože?" Nie... to je... pridlho. Nemožné.

„Počula si dobre," zašveholí Scott, ale nepozrie na mňa.

„Tak prečo si nešiel s nimi?" Ja viem, som si toho až príliš dobre vedomá, že sa naňho nemám prečo hnevať. Napriek tomu mi žilami koluje číra zúrivosť. Biely hnev, pripravený popáliť každého naokolo. „Tu by sa mi nič nestalo!"

Zasmeje sa. Dlho a zúfalo. Čo mu je? „Ty to nechápeš," pokrúti hlavou. „Ja som tvoj ochranca, nie ich."

„Mňa by tu nič nenapadlo!" zvýšim hlas.

„Umierala si, Kynsley," hlesne s odvrátenou hlavou.

Je to asi také, akoby ma oblial ľadovou vodou. Prudké, nečakané, dych berúce. „Prosím?" Razom nespoznávam vlastný hlas.

„Umierala si. Keď..." strasie sa, „keď sme ťa našli, bola si podchladené a dehydratovaná. Telo sa ti triaslo. Mala si horúčku a ja neviem čo. Hlava ti krvácala. Rozplývala si sa nám medzi prstami."

Rozplýval si sa mi medzi prstami. Prečo mi jeho slová natoľko pripomínajú moment, v ktorom ležal v mojich rukách a umieral? Keď jeho život pretekal mne pomedzi prsty a od zúfalosti som sa rozplakala, len čo som to zastavila?

„Nechápem." Chápem. Ale predsa nie. Umierala som? Z čoho?

„Ostrov vie byť krutý, Kyn. Hlavne pre Krotiteľov, ktorí sú preňho nebezpeční."

„Ja som nič neurobila," pokrútim hlavou a pokúsim sa posadiť, ale kožou na hlave mi trhne a ja ostanem ležať ako prikovaná.

„Už dávno nejde o to, čo si urobila a čo nie," pokrúti hlavou, na jazyku sa pohráva s horkou pachuťou oných slov.

„Tak o čom?! Doriti, povedzte mi už dakto prečo je všetko tak v riti ako je!" Každá jedna zakričaná slabika mi trhá svalmi a mám chuť zatvoriť oči a spať. Ale nejde to. „Celý život som túžila len po tom, aby som sa sem dostala. A teraz ma miesto mojich snov chce zabiť."

„Ja neviem, Kyn. Skutočne netuším, prečo práve ty."

Otočí sa a poberie sa späť ku mne, ale keď sa ma chce dotknúť, odtiahnem ruku. Objímem sa vlastnými pažami. „Prečo sa na mňa tak pozeráš?"

Tvári sa... prosto inak než kedykoľvek predtým. „Možno tomu neveríš, alebo proste nechápeš, ale bál som sa o teba, jasné? Záleží mi na tebe, Kynsley."

Skutočne? chcem sa opýtať. Ale slová sa mi zaseknú v hrdle. Záleží mu na mne? Tak prečo, dopekla, dovolil, aby skoro zomrel? Prečo nekonal? A prečo mi to tak nenormálne vadí? Prečo sa pri každom jeho úsmeve vynorí aj bolestivá spomienka na jeho mŕtvolnú tvár? A hlavne, prečo to tak bolí? Nevyznám sa vo vlastnej hlave, vo vlastnom srdci.

„Záleží mi na tebe," zopakuje akoby mi vyčítal pochyby z tváre.

„Scott, prečo?" Tá otázka v sebe obsahuje milióny podotázok, ktoré sa týkajú jeho, mňa a aj nás. Lebo niečo medzi nami je. Ale pomenovať by to nevedel ani jeden z nás.

Scott si sadne k mojim nohám a natiahne ku mne ruku, ktorú však tentoraz prijmem. Pustím si vlastné paže a podám mu ruku. Prepletie si so mnou prsty, zadíva sa mi do očí.

„Ja neviem." Vysloví tým všetko. Prečo to tak je? Neviem, nevie to ani on. Čo je medzi nami? Nevie to ani jeden z nás. Prečo sme sa jeden na druhého tak naviazali? Prečo nám na sebe záleží? Prečo po ňom neustále ziapem? Prečo je pre mňa tak neskonalo dôležitý? Prečo v jednu chvíľu predstavuje slnko, mesiac aj hviezdy, v inú by som ho najradšej skopala pod čiernu zem? Neviem, neviem, neviem. A nevie to ani on.

Vytvorilo sa medzi nami čudesné puto, ktoré sa nedá ignorovať. Povedal to aj Zero. Bojovali ste spolu, akoby ste na to boli stvorení. Vaše pohyby boli dokonale zosúladené, presne ste vedeli, čo robiť.

Akoby bolo v tých pohľadoch a dotykoch tisíc nevypovedaných slov. A ešte viacej pocitov.

A predsa si nikdy nespomeniem na jeho úsmev, nie na jeho oči. Nie od momentu, čo mi umieral v rukách a netušila som, či to dokážem napraviť. Jeho život visel na vlásku a zúfalosť zmiešanú s beznádejou prekrýval strach. Mohol tak ľahko zomrieť. Tak ľahko... ma mohol opustiť.

Pohľad upriem na naše prepletené prsty. Niečo v mojom tele sa tomu celému prieči. Iné nechce nič iné. „Je Amin spoľahlivý?"

Vôbec sa k tomu zase nechcem vracať. Ale niečo mi šeptá do ucha, že musím a nesmiem to nechať tak. Nie len kvôli vlastnej pýche, ktorú týmto hlboko urazil. V prvom rade kvôli prežitiu.

Scott odtiahne ruku. Jeho hlas schladne: „Zase začínaš?"

„Doriti, Scott!" Zase sa nezdržím kriku. „Tentoraz od teba nechcem žiadne litánie ani vysvetlivky! Vieš ho ovládať alebo nie? Je to jednoduché, ale musíme si byť istí, že nás len tak nenapadne."

Postaví sa a znova sa začne prechádzať dookola. Predo mnou ako lev zavretý v klietke. Alebo ako zúfalý pes, hľadajúci dieru v pletive, ktorou by ušiel. Oboje by naňho sedelo.

„Bál som sa o teba, nechápeš? Mohla si zomrieť! A teba zaujíma len Amin. Akoby sa svet točil okolo tej jednej veci, ktorú som ti nepovedal."

Tak bál sa? Vážne? „A čo si myslíš, ja som sa nebála?" skríknem, až sa mi roztrasú hlasivky a napriek bolesti na temene sa posadím. „Bojím sa od momentu, čo sa objavili duchovia a poplietli všetko naokolo. No vieš kedy som sa bála najviac?"

Nie, nechcem to vysloviť. Napriek tomu vychrlím: „Keď si umieral, ty idiot!"

Postavím sa na nohy, ukazovákom mu ďobnem do hrude. Asi vtedy si uvedomím, že zrak mi nezastiera len kníšuci sa svet, ale aj slzy, ktoré sa mi rinú po lícach. „Zomieral si," pritlačím prst na jeho hruď. „A ja to mám pred sebou každú poonďanú sekundu, keď sa objavíš."

Chvíľu sa nezmôže na slová. Vidím, že je prekvapený, hoci sa svet krúti a je rozmazaný. Sama som prekvapená. A hlavne z toho, že mne samej odľahne po vyslovení tých slov.

„Kynsley, ja..."

„Mlč. Už. Dopekla," precedím pomedzi stisnuté zuby a po prvýkrát sa k nemu nahnem ja, za účelom bozku. Pomaly spojím naše pery a opriem sa o jeho ramená, pretože svet sa nebezpečne rozkníše.

Scott ma oblapí okolo pása jednou rukou druhou mi vkĺzne pomedzi pramene vlasov a urobí krok. O chvíľu už obaja sedíme na posteli, zakliesnení do seba, s hlavami v oblakoch. Možno aj doslova.

Bozkami sa presunie na môj krk, tvár mi zaplaví horúčava a pritisnem sa k nemu ešte bližšie. Akoby došlo miesto, hoci široko-ďaleko sú len koruny vysokých stromov a občasný falzet vtákov.

Po chvíli sa naše telá spoja ako dve kúsky skladačky, vytvorené len a len pre toho druhého.