𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

II.

 NamJoon prechádzal cez prázdne a tiché chodby nižšej základnej školy. Všetko naokolo - podlaha, steny, dvere, skrinky, lavičky, dokonca i strop, hrali farbami. Striedali sa všetky základné farby, žltá, zelená, modrá, červená, oranžová, rúžová a fialová. Voňalo to tam ako teplé mlieko a koláčiky. Dokonca aj Joon sa cítil veľmi príjemne, keď tadiaľto prechádzal.

Zahol doprava a ocitol sa pred vchodom do zborovne. Vošiel a bez ostychu prišiel až ku svojmu stolu, pri zadnej stene. S výhľadom na ihrisko a parkovisko. Na pracovnej doske mal poriadok, ale len dočasný. O pár tam dní tam mal pribudnúť rozvrh, učebnice, papiere, pohár na kávu, hrnček so stratenými perami a farbičkami, ktoré už majiteľov nenašli.

Joon si z neho vzal zložku papierov. Mal v nej menný zoznam žiakov, zoznam vecí, za ktoré vysolia nepekné peniaze, informácie pre rodičov a veľa ďalších papierov. Schoval si to pod pazuchu a vybral som do svojej triedy. Tento rok dostal prvákov. Malých prváčikov. Ľutoval rodičov, pretože vedel aké je to s takými deťmi. Boja sa, alebo sú premotivované. Jeho TaeTae bol ten druhý typ. Do školy sa tešil. Veľmi. Už v prvý deň sa spriatelil s polovicou triedy, zamiloval si učiteľa - Lee Dong Min, mladý, čerstvo vyštudovaný učiteľ. A v momente, keď sa dozvedel, že jeho ocko ho má v družine, skoro odpadol od šťastia.

V pustej triede najprv vyvetral, poposúval lavice a stoličky. Poukladal kriedy na tabuľu, nastavil interaktívnu tabuľu, skontroloval skrinky a poličky. Potom sa usadil za katedru a zaklonil hlavu. Do uší mu doliehali hlasy detí z vonku, zvuk postrekovača a autá.

„Hlavne tu nezaspi, hneď prvý deň." vyrušil jeho seansu známy hlas.

„Ah, neboj sa, Amber. To je tvoja práca." zasmial sa a pohľad venoval žene stojacej vo dverách. Amber, vyučujúca telesnej výchovy a tanečnej náuky. Nízka, chudá. Vyšportovaná postava a na hlave modré háro. Vždy v teplákovej súprave. Milá a úprimná. Dosť priateľská.

„Moja? Haha, ten bol dobrý, NamJoon. Ako si prázdninoval?" opýtala sa a odpichla od zárubne bielych dverí. Podišla k nemu a sadla si na lavicu, rovno pred neho.

„Čo ti poviem... S Taem sa nenudíš. Boli sme na rôznych výletoch, mali stanovačku s mojou sesternicou Jennie a jej priateľkou Lisou. Videli sme zápas Jeonbuk FC. Navštívili sme babku aj rôzne iné divné miesta... Užili sme si to. A ty?" usmial sa Joon a na lícach sa mu urobili jamky.

„Pf... Celé leto som bola so synovcom Jacksonom. Tiež som sa nenudila. To decko je šialené, ale milujem ho!" zasmiala sa Amber a Joon sa k nej pridal.

„No vidíš. A teraz z toho bláznovstva doma, vtrhneme opäť do šialenstva tu." dosmial sa NamJoon a pozrel sa na hodiny na stene. Mal už len päť minút.

„Neskôr sa zastavím, aj s Taem. Tešil sa na teba."

„Kto by sa na mňa netešil? Dobre, budem vás čakať naproti, u Tuanovcov." zaškľabila sa a so zamávaním odišla. NamJoon potriasol hlavou nad jej chovaním a upravil si okuliare na špičke nosa. Uhladil si bielu košeľu, zastrčenú do čiernych nohavíc a prehrabol si tmavohnedé vlasy. Z chodby už k nemu doliehali hlasy a on sa oprel o katedru s vrúcnym úsmevom. Do triedy postupne vošli matky a ich ratolesti. Nebola to veľká skupina, devätnásť detí. Všetci sa vychovane poklonili a usádzali sa do lavíc. NamJoon ich sledoval a úklony opätoval. Počkal kým sa všetci usadia a prezrel si ich. Niektorých poznal, na škole mali starších súrodencov. Ale väčšinu vydesených tváričiek videl prvýkrát. Nadýchol sa a chcel sa predstaviť, ale dvere sa rozrazili a dnu vletel mladý, vysoký a pekný muž s maličkých chlapčiatkom v náručí.

„Prepáčte, že meškám, ale auto nechcelo spolupracovať!" ospravedlnil sa a hlboko sa poklonil.

„To je v poriadku, prosím, sadnite si." pokynul im Joon a sledoval ako si obaja sadli do poslednej lavice, stredného radu. Starší upravil mladšieho vlásky aj motýlika.