𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

XLIII.

 Potom ako učiteľ vyzdvihol deti v jedálni, zaviedol ich do svojej triedy a hneď ako ich NamJoon všetkých pustil dnu, tie malé dvojnožky sa vrhli na bezbranné hračky a papiere a kocky. Joon si spokojne sadol za stôl, ruky zložil na hrudníku a hľadel na starších i mladších žiakov. Pohľadom z času na čas zablúdil k oknu a všimol si rodičov, ktorí práve prichádzali alebo boli už boli na ceste domov. Niektorí sa ponáhľali, iní mali načas. Ani si nevšimol a pri jeho katedre a objavilo malé dievčatko s predkusom. 

„Pán učiteľ?"

„Áno, Bae? Čo potrebuješ?" muž sa k nej zohol.

„Budete nám čítať rozprávku?" podala mu malú knižku a zamávala dlhými mihalnicami. Joon sa usmial a vzal ju na ruky. Prešiel pomedzi lavice a spolu s ňou si sadol na zem. Viacero detí už sedelo v polkruhu a čakalo, kedy ich učiteľ začne. NamJoon si odkašľal a nalistoval obsah. Preletel ho očami a rozmýšľal nad tým, akú poviedku im prečíta. 

„Akú by ste chceli?"

„O princeznej!"

„Nie! O tom bohatierovi!"

„O zvieratkách!" začali sa prekrikovať a Joon ich umlčal tým, že si ukazovák pravej ruky priložil k nadýchaným perám. 

„Koho nápad bol, aby som čítal?"

„Môj." prihlásila sa druháčka - Choi Jisu. Učiteľ sa k nej otočil a kývol hlavou. 

„Podľa mňa bude fér ak si vyberie rozprávku Jisu. Súhlasíte?" 

Deti kladne odpovedali a Joon podal dievčatku knihu. Ona si prezrela názvy spísané na jednej strane a vybrala si príbeh o Snehulienke. NamJoon sa lepšie usadil a pustil sa do čítania. Pár detí si ľahlo na učiteľove stehná, či jedno na druhé a počúvali ako sa jeho hlas odbíjal od stien a doliehal k ich uškám. Bol uprostred hlavnej zápletky - princezná našla chalúpku trpaslíkov, keď sa dvere triedy otvorili a dnu nakúkla hlava s blond pramienkami. 

„Dobrý?" ozval sa zmätený hlas a NamJoon zbystril. 

„Dobrý deň!"

„Dobrý deň, pán Kim." pozdravil sa brunet a hlavou mu naznačil nech vojde. SeokJin teda obošiel lavice, prekročil tašky a hračky a zastavil pri skupinke v zadnej časti miestnosti. 

„Máte čitateľský krúžok?"

„Niečo také. Pridáte sa?"

„Máme ešte čas, tak prečo nie." mykol ramenom a vyzliekol zo seba čiernu bundu a tým odhalil biely rolák. Prehodil si ju cez stoličku a usadil sa za deti, naľavo od hlavného rozprávača. 

„SeokJinnie, môžem ísť k tebe?" ozval sa tichý hlások. A malý Kook vykúkol spoza Donghyuka. 

„Tak tam si, už som ťa hľadal. Poď!"  a Jungkookie prikývol, svižne sa presúvajúc. Dostal sa k svojmu bratovi a sadol si mu na kolená pričom hlavičku si oprel o jeho hrudník a čakal kým bude čitateľ pokračovať. Ale to sa ozval ďalší hlas.  

„A môžem aj ja, pán Kim?"

„Samozrejme, Taehyungie." zatľamil sa na druhého chlapca a nechal ho usalašiť sa vedľa Kooka. 

„Všetci usadení?"

„Môžeme pokračovať?" 

„Áno!" dostal Joon znova zborovú odpoveď a pustil sa do čítania. Menil hlasy, keď sa menili postavy, zdôrazňoval dôležité slová, k jeho prednesu nechýbala gestikulácia a očný kontakt s obecenstvom. 

„A zazvonil zvonec a oni žili šťastne až naveky vekov. Koniec." dočítal poslednú vetu a deti zatlieskali a prosíkali o ďalšiu. 

„Ďalšiu? Veď mi tu zaspíte!"