𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

XVII.

Streda začala hekticky, a to už len z toho dôvodu, že ráno NamJoon zaspal a nestíhali. Nemali čas ani na raňajky, preto Joon rýchlo zbalil toasty, ktoré včera večer urobil a hodil ich do tašiek. Malého navliekol v polospánku, do mikinového svetra čiernej farby a obyčajných jean. Seba vtrepal do úzkej kockovanej košele, ktorá mu bola trochu malá a voľných nohavíc zvonového strihu. Cez oboch prehodil nepremokavé bundy a už si to štrádovali do auta, ktoré sa lesklo čistotou a námrazou. Zima prišla skoro, no ľudia na ňu boli pripravení. Čiapky, šály, čižmy, knihy, teplé ponožky, zásoby čajov a vína.

Keď dorazili do školy, všade bolo pusto. Všetci už totiž sedeli v triedach a čakali na učiteľov. NamJoon vzal malého na ruky a rozbehol sa s ním do prízemnej budovy. Už počas cesty ho vyzul a prezuvky mu rýchlo obul, za pochodu. Posadil ho do triedy, práve keď cez dvere vošiel pán Lee.

„Dobré ráno, trieda. A pán Kim?"

„Dobré ráno, pán učiteľ!"

„Bré ráno, Lee. Priniesol som malého." povedal Joon udýchaným hlasom a uklonil sa. Muž mu poklonu oplatil s úsmevom. Videl, že Joon nebol vo svojej koži.

„Pán Kim, prosím, zastavte sa po hodine u mňa." poprosil Lee a NamJoon prikývol, vybral sa do zborovne a následne do svojej triedy. Vládlo v nej ticho, čo bolo zvláštne, preto Joon opatrne otvoril dvere a nakukol dnu. Deti sedeli na svojich miestach a sledovali muža sediaceho za katedrou. SeokJin. Sedel na labilnej stoličke a čítal z knihy. Nevšimol si NamJoona a jeho prekvapený pohľad, skenujúci SeokJinovu tvár.

„...a tak princ zabil draka a utekal do zámku pre svoju princeznú. Tá spala na krásnej posteli a čakala na neho. Princ bol očarený jej krásou a neodolal - dal jej bozk." povedal a triedou sa ozvalo šuškanie a smiech. SeokJin sa usmial tiež a pokračoval v rozprávke. Joon sa opieral o futra a sledoval ho. Mal veľký čierny sveter a modrú bundu. Vlasy upravené a líca červené.

„Zazvonil koniec a rozprávky je koniec!" prečítal poslednú vetu a zdvihol zrak. Prešiel po triede a zasekol sa, keď si všimol postavy pri dverách. Knížku zavrel a položil na katedru.

„P-pán učiteľ..." zakoktal a postavil sa zo stoličky. NamJoon sa uklonil a vošiel dnu.

„Dobré ráno!" zakričali deti a Joon im odpovedal. Prešiel okolo nich a dostal až k mužovi pred tabuľou.

„Dobré ráno, pán Kim." povedal potichu SeokJin. Joon sa na neho pozrel.

„Aj vám, pán Kim. Ďakujem, že ste sa postarali o deti." poďakoval sa NamJoon a všimol si SeokJinov pohľad smerujúci na jeho hruď. Pozrel sa tiež a prehltol. Jeden gombík, presne uprostred, sa mu rozopol a odhaľoval kúsok jeho tmavej karamelovej kože. Rýchlo sa zapol a sčervenali mu uši. Deti, ktoré ich sledovali sa zasmiali. SeokJin sklopil pohľad a tiež sa uchechtol. NamJoon si odkašľal. A tváril sa, že sa nič nestalo.

„Ešte raz ďakujem, pán SeokJin."

„To je v poriadku. Už budem musieť ísť."

„Dovidenia."

„Dovidenia." poklonili sa jeden druhému a SeokJin s úsmevom a líčkami farby okvetných lístkov sakury opustil triedu. NamJoon sa zhlboka nadýchol a začal hodinu - čítanie. Vzal do ruky knihu, ktorú predtým držal blondýn a nalistoval stranu desať. Začal čítať a kútiky sa mu dvíhali pri každom druhom slove.

  Po prvej hodine sa ocitol v zborovni spolu s Hani, Jayom a Leem.

„Lee, čo si chcel?" vyzvedal Joon, po zložení svojich vecí na stôl.

„Dať ti toto. Nestíhali ste?" povedal Lee a podal Joonovi veľkú sivú mikinu s kapucňou a kengurím vreckom. NamJoon sa na neho ďakovne pozrel a vzal si ju. Začal si rozopínať košeľu.