𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

XXXIV.

  NamJoonov deň prebiehal v poriadku, bez problémov a ťažkostí, čo sa však nedalo povedať o tom SeokJinovom. Ráno ho prebudil telefonát od Jungkookovej mamy, povedala mu, že príde malého navštíviť. Jin sa hneval, vždy mu toto robila. Zavolala a zmyslela si, že chce malého vidieť. Nezaujímalo ju, že Kookie môže byť v škole, Jin v práci. Jednoducho sa s malým musela stretnúť a hotovo. 

„Prídem večer! Nech ste doma!" povedala a zavesila. SeokJinovi sa chcelo kričať, no nemohol zobudiť celú bytovku, len pretože Jieun nepoznala slovo slušnosť. Namiesto toho sa začal chystať do práce. Až keď posúval malého tašku spred skrine, došlo mu, že nebude môcť ísť ku Kimovcom. Jungkookova matka, totiž u nich vždy sedela až do neskorých hodín. 

„Aish!" zanadával Jin. Veľmi sa tešil, ale nedalo sa nič robiť. Podľa zákona a súdu, mohla Kooka navštíviť kedykoľvek. V akýkoľvek deň, hodinu. SeokJinovi to prišlo hlúpe, ale nevyznal sa v práve, takže radšej nič nenamietal. 

„Kookie, zobuď sa." štuchol do bračeka, ktorý ležal v posteli a stále sníval. 

„Jungkook!" zavolal hlasnejšie, no nežne a malý otvoril očká. Prevrátil sa na bok a zazrel na staršieho brata, všimol si, že nemá dobrú náladu. 

„Jinnie, čo sa stalo?"

„Príde mama. A preto nemôžeme ísť k Taemu."

„Čo?" vyskočil Kook na nohy. Mal na sebe pyžamko od Jimina, s rôznymi postavičkami z rozprávok. Bolo mu veľké, takže v ňom mohol plávať. 

„Vieš, že tu bude dlho. A tak neskoro... Už by sa neoplatilo ísť k nim, prepáč! Aj mňa to hnevá, ale nemôžem nič robiť. Tu máš veci a obleč sa. Odveziem ťa ja." podal mu kôpku vecí a pohladil ho po hlavičke. Jungkookovi sa chcelo plakať. Mamu ľúbil, no bol by radšej, keby im dala s Jinniem pokoj. 

Po raňajkách, vychystaní sa a rozlúčke s Jiminom nastúpili do auta a vystúpili až pri škole, kde na nich už trúbili Kimovci. SeokJin sa snažil vysvetliť im situáciu a nakoniec bol aj rád, že sa to takto zomlelo. Presun na sobotu sa mu veľmi pozdával a malého Taeho vychválil. Po prijatí komplimentu, odovzdaní malého učiteľovi a vykričaní sa v aute - od radosti, Jin dorazil do práce. Hneď ako vošiel, do cesty sa mu pritrafil jeho šéf. Lee Taemin. Dokonale upravený, veselý so záluskom na Kim SeokJina. 

„Ah, Seokie! Ty už si tu? To som rád, potrebujem s tebou niečo prebrať, poď so mnou, prosím." volal ho po kancelárie. Jin s nevôľou šiel. Vedel, čo ho bude čakať. Kecy o práci, potom to preskočí do osobného života a Taemin ho bude znova volať na večeru. 

„Čo potrebuješ? Máme tu veľa ľudí, takže..." hovoril Jin pričom si sadal do kresla v malej miestnosti s kopou poličiek, papierov, fasciklov a zakldačov. A samozrejme fotkami, na ktorých bol Taemin a rôzne osobnosti, ktoré podnik navštívili. Rain, napríklad. 

„Ale, Seokie! To nemáš pre prácu čas ani na svojho šéfa? Chcem sa porozprávať o tom prenajatí, čo si vybavoval."

„To na tie narodeniny?"

„Áno! Bol tu ten pán... Pán..." opakoval sa Taemin a lúskal prstami aby si spomenul. 

„Jinyoung, Park Jinyoung. Oslava je pre jeho syna - Juniora." pomohol mu a zamestnávateľ ho za to odmenil širokým úsmevom.

„Ten! Vidíš ako sa doplňujeme! Takže, bol za mnou s tým, že chce pridať ešte dve miesta, pre nejakých známych - bude to problém?"

„Nebude. Prepíšem to a aj prepočítam, ale neskôr. Ešte niečo?" chcel SeokJin už odísť. Mal šéfa rád, no vadilo mu jeho lísanie a návrhy.