𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

XLV.

  Svet za oknami bol šedivý a pochmúrny. Ručičky na hodinkách šli o jednu dopredu, o dve späť. Našťastie, poslednýkrát zazvonilo a rovnako ako žiaci, aj učitelia mohli dať škole na dva dni zbohom. SeokJin sedel vo svojom malom červenom autíčku pred budovou. A nie sám. Spolu s ním išla aj Jieun. Verte mi, tiež bol v šoku keď sa mu zjavila pred dverami s tým, že berie malého na víkend k sebe. Nemal veľmi na výber, neprotirečil a jednoducho brata zbalil do tašky a odviezol ich.

„Pôjdem si po neho sama."

„Nie som si istý, či ti ho dajú."

„Prečo nie? Som jeho mama."

„Áno, ale nepoznajú ťa. A zveriť dieťa len tak hocikomu nemôžu."

„A Jiminovi ho dávajú?"

„Dávajú, ale Kookieho triedny sa s Jiminom pozná osobne."

„Tak spozná aj mňa. Som na neho zvedavá. Vraj je neskutočne pekný." rozplývala sa žena na sedadle a SeokJin v duchu s jej slovami súhlasil. Vystúpili a Jin si od jeho nevlastnej matky držal odstup. Kým ona šla so vztýčenou hlavou, on za ňou cupital ako pokarhané dieťa. 

„Pán Kim?" začul známy hlas a otočil sa za ním, neďaleko stála malá brunetka v červenej sukni. Wendy. „Ste to vy! Skoro som vás nespoznala! Zmenili ste farbu!" pochválila mu účes. A on sa úprimne usmial a zamával.

„Dobrý deň. A ďakujem."

„Aj vám, aj vám! Dlho sme sa nevideli. A vlastne - hľadala som vás."

„Mňa?"

„SeokJin, kto je to?" zamračila sa na nich Jieun. Wendy sa uklonila aj jej, s rovnako veselým úsmevom. Jin ju obdivoval. Ak by ju mal k niečomu prirovnať, bol by to plameň sviečky tancujúci vo vetre. Útly, no živý, hrejivý.

„To je slečna Tuan. Ona aj jej snúbenec majú reštauráciu neďaleko školy."

„Oh, čašníčka. Ja som Jeon Jieun." usmiala sa aj ona a upravila si vlasy za ucho. Áno, ona bola ten vietor. Občas príjemný, inokedy mrazivý.

„Tá Jeon Jiuen? Vaša módna značka je známa po celom svete!"

„Správne. Ale teraz ma ospravedlňte - môj syn čaká. SeokJin, počkám ťa vo vnútri." povedala a stratila sa za dverami. Jin si vydýchol. 

„Prepáčte mi to. Jieun je jednoducho taká."

„To je v poriadku, stretávam aj horších. Ale niečo som chcela! Ah, už viem! Youngjae a Jaebum otvárajú vlastný podnik. Je to kaviareň, neďaleko centra a zháňajú posily. Chcela som vás poprosiť, či by ste nemohol tieto letáky vyvesiť v práci." podala mu papiere a on si ich prezrel. Zajagali sa mu oči. Presne vedel kto by o také miesto stál. 

A kým on sa s Wendy dohadoval o niektorých veciach, jeho nevlastná mama sa prechádzala po škole a hľadala malého Kooka. Ten sedel v hrade postavenom z penových kociek a čakal kým ho Taehyung nájde - hrali schovávačku a posledný koho Tae ešte nemal, bol práve Jungkook. 

„Kookie! Sušienka!" volal malý Kim. Jungkookie sa zasmial a pritisol sa ku mäkkej stene. A tým pohol celou konštrukciou. Hrad sa zakýval, ale nespadol. No i to stačilo Taemu a hneď vedel, kde Kook je. Prikradol sa k pevnosti a nakúkol dnu cez malé okienko. Všimol si vysmiateho chlapca oproti nemu a tiež sa uškrnul. 

„Tak tu Kookie asi nie je!" zadramatizoval a tváril sa, že odchádza. Lenže potom vtrhol medzi kocky. Jungkook vyľakane vykríkol a nechal sa Taehyungiem strhnúť nabok. Zvalili sa do penového materiálu a smiali sa.