𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

XIV.

Búrkové mračná sa nerozbili po celý deň. Lialo ako z krhly, z ciest sa pomaly stávali malé rieky, kaluže sa zväčšovali a slnko sa neukázalo ani na moment. Jeseň dávala najavo, že sa blíži a nehodlá nikoho šetriť. Ani prírodu, ani ľudí, ktorí na to počasie len nadávali alebo sa sťažovali. A nie len na to. Polovicu NamJoonových kolegov, trápili výsledky testov, chovanie starších žiakov alebo plány, ktoré mali na víkend a kvôli papierom ich musia odložiť. Druhej polovici vŕtalo hlavou ako sa dostanú domov. Mnoho z nich prišlo pešo, niektorí na bicykloch - jediní na aute boli Joon, Jay a Hani. A Amber už viac ako desať minút prosíkala u NamJoona aby ju domov odviezol on.

„NamJoon, prosím! Jay ide moc rýchlo a Hani nemá cestu mojím smerom!"

„A na autobuse? Am, som unavený - spal som s malým v jednej posteli. Všetko, čo chcem je prísť domov a ísť sa vyspať. Nechcem riskovať, že sa niečo stane."

„Joon, vieš, že to nemôžeš. Musíš sa postarať o Taeho. Mám nápad! Dnes u mňa má prespať Jackson, jeho rodičia majú výročie. Čo keby u mňa spal aj Tae? Sú v rovnakom veku!"

„Amber, nemôžem od teba chcieť aby si si vzala Taeho na noc. Ešte keď budeš mať Jacksona. A kde by spal? Pozri... Ak budem vládať, odveziem ťa." povedal Joon a poriadne si zívol. Pred pár minútami mu skončilo vyučovanie a spolu s Am sedeli v jeho triede a dozerali na odchod detí, pretože družina ešte nefungovala.

„Nie, Nam. Ty si musíš oddýchnuť. Ja to s nimi zvládnem. Nestrážim deti prvýkrát a ani posledný. Pôjdem s vami domov, Taeho zbalím a ak sa počasie neumúdri, zavolám Ruijimu a ten po nás príde - má to na trase. Ty si dáš horúcu vaňu a zalezieš do postele. Bez námietok! To je rozkaz!" uzavrela Amber ich debatu a Joon nemohol namietať, nevládal.

„Fajn, ale ráno po vás prídem. Kam chodí Jackson na školu?"

„Na Jeongbal, v centre." prezradila mu Amber a hodila očkom po žiakoch, ktorí sa hrali v kúte.

„Dobre, vezmem to cez centrum. Zavolám vám. A Amber?" pozrel na ňu. „Ďakujem." šepol tak aby ho počula len ona. Am sa na neho zaškerila a kývla hlavou.

  Deti odchádzali pekne postupne a pomerne rýchlo. Spolu s rodičmi alebo súrodencami, tetami, strýkami, babkami... NamJoon tak trochu dúfal, že po Kooka príde SeokJin - áno, chcel ho opäť vidieť, ale namiesto neho prišiel Jimin. Slušne sa pozdravil, vypýtal malého, posťažoval si na počasie a odišiel. Joon si vzdychol a začal vypisovať a triediť spisy do fasciklov. Musel počkať kým Amber a Tae skončia, obaja mali päť hodín, čo znamenalo, že Joon má ešte hodinu a pol. Venoval sa povinnostiam, prvých tridsať minút. Potom vybral mobil a skontroloval sociálne siete. Odpísal svojej sestre, potvrdil niekoľko žiadostí na facebooku a instagrame - medzi nimi aj žiadosti od Hobiho a prezrel si čo nové vo svete. Nakoniec sa predsa len vrátil na instagram a zamieril na Hoseokov účet. J_Ho.seok. Prešiel si jeho fotky, na poniektorých sa zasmial pri iných musel uznať, že Hoseok vyrástol zo škaredého káčatka a premenil sa na labuť. Možno trošičku šibnutú, ale peknú labuť. Keď už zhodnotil Hobiho, našiel si aj Yoongiho. .Yoon_Gi_Min. Nemal veľa príspevkov. Zopár fotiek zo štúdia, pár s Jiminom a jednu s malým Kookom aj so SeokJinom. NamJoon neodolal a rozklikol si jeho profil. Vyskočilo na neho mnoho fotiek.

„Ten mal viac farieb na hlave ako ja s Hobim a Giem dokopy." okomentoval potichu. A skutočne, pomaly, čo fotka to iná farba vlasov. Veľa snímkov bolo profesionálnych a vážne krásnych. SeokJin sa na nich usmieval, ale našli sa aj také, na ktorých zachoval poker face. Joonovi sa viac páčili tie s úsmevom. A očividne aj iným pretože srdiečka málokedy klesli pod tisícku. NamJoon nerozumel kedy mal čas robiť SeokJin také fotky, kým si neprečítal popisy. Vďaka .Yoon_Gi_Min., si skvelý! alebo Uznanie patrí .Yoon_Gi_Min., ktorý dokáže urobiť z mojich otrasných fotiek umelecké diela.