𝖓𝖔𝖙 𝖆𝖑𝖑 𝖍𝖊𝖗𝖔𝖊𝖘 𝖜𝖊𝖆𝖗 𝖈𝖆𝖕𝖊𝖘//ⁿᵃᵐʲⁱⁿ

XIX.

Deň sa blížil k večeru, vonku mizlo svetlo a slnko nahrádzali hviezdy, mesiac a iné nebeské telesá. A však štyrom osobám, ktoré sa pred nocou schovávali v reštaurácii, v nákupnom centre, to bolo jedno. Užívali si svoju vzájomnú prítomnosť, spomínali na staré časy, smiali sa na prítomných a uvažovali nad budúcnosťou. Blízkou i ďalekou. 

NamJoon sa už ďalej nevypytoval, ohľadom SeokJina a Kooka, prišlo mu to hlúpe. Nechcel ťahať jeho pracovný život do toho súkromného, nie až v takom rozsahu a tiež, sám sa cítil ako hlupák, keď sa musel iných pýtať na život svojich žiakov. Mal v pláne si odchytiť SeokJina a porozprávať sa s ním, osobne. Tešil sa na to. Tešil sa na blonďavého muža, jeho úsmev a hlas. 

„Takže by som sa chcel od sestry odsťahovať. Má vlastný život, ona aj jej rodina. Ale neviem, kam, to je ten problém." posťažoval si Hobi a do úst si vložil ďalší hranolček. 

„Rád by som ti pomohol, Hoseok. No, sám bývam u Jiminieho, keď som tu." povedal Yoongi a odpil si z vína. 

„Tiež, by som rád pomohol. Lenže máme s Taem malý byt. Maximálne by si dostal gauč." navrhol NamJoon a utrel malého, ktorý bol špinavý od džúsika. Tae ockovi poďakoval a počúval ďalej rozhovor medzi dospelákmi. 

„Nie, to je dobré. Niečo sa nájde." zasmial sa Hoseok a bol vďačný za to, akých má dobrých priateľov. 

„Pomôžem ti, popýtam sa v práci a tak, ak chceš."

„Ak ti to nevadí, ďakujem, Joon. Koľko je hodín? Mal som sestru odviesť do opery."

„Niečo pred šiestou." odpovedal mu Yoongi a  Hoseok sa ďakovne usmial. 

„To stíham, má to o siedmej. Idete rovno domov?" opýtal sa zamával na čašníčku. 

„Asi áno, možno sa zastavím na nákup. A ty Gie?" otočil Joon hlavu na Yoongiho. Gie sa zamračil, rozmýšľal. Potom si vzdychol a zagúľal očami. 

„Idem, ale pôjdem dlhšou cestou, aby Jimin necítil, že som pil. Nemá rád, keď si dám a idem k malému." pokýval hlavou a zívol si. Hoseok a Joon sa usmiali a potom sa začali naťahovať o to, kto zaplatí. Nakoniec to vyriešil Tae. 

„Dnes zaplatí jeden, potom ostatní! Aspoň budete mať dôvod sa opäť stretnúť." zasmial sa a chlapi na neho pozreli. Súhlasili a všetko, čo mali objednané zacvakal Hoseok, kedže to bol jeho nápad. 

„Takže nabudúce pôjdeme kam? Alebo kedy?" chcel vedieť NamJoon pri vychádzaní z centra. Malého mal na rukách, spolu s albumom. 

„Nabudúce pôjdeme osláviť tvoje narodeniny. Môžem zobrať aj Minnieho?" zarehotal sa Gie. NamJoon sa k nemu pridal a pokýval súhlasne hlavou. Takmer zabudol, že má narodeniny. 

„Pokojne, ber koho chceš. My vezmeme tetu Amber, dobre Tae?"

„Teta Amber! Ona bude mať tiež narodeniny! Budúcu sobotu, ocko!"

„Pravda, zlúčime to. Prídete k nám domov, bude torta, žiadne darčeky, hudba, zoznámim vás s Amber a vy môžte tiež niekoho priviesť, Jimina napríklad." rozhodol NamJoon a zvyšný traja súhlasili. Pri aute sa vyobjímali, Yoongi povedal, že darček, ktorý pre nich mal, im dá nabudúce, za čo si zaslúžil od Joona päsťou do ramena. 

„Dobrú noc! Ahoj, TaeTae!" kýval na nich Hoseok pri dochode, parkoval na inom mieste. Yoongi im len zamával a bral sa na cestu okolo centra a cez park, aby sa vyvetral. 

„Dobrú noc, ujo Hobi! Aj ujo Yoongi!" 

„Majte sa!" lúčili sa aj naši dvaja Kimovia. Nastúpili do auta a obaja vydýchli. S úsmevmi. 

„Ocko, to bolo super! Oni sú super, mal si pravdu! Páčil som sa im! Aj oni mne!" tešil sa Tae a od radosti kopal nôžkami. NamJoon sa zasmial a naštartoval. 

„Bolo! Aj ja som rád! Ale už je veľa hodín. Máš veľa domácich?" 

„Nie, nemáme! Pán učiteľ povedal, že sme veľmi dobrí, tak nám znova nijaké nedá. Môžme ísť  hneď pozerať rozprávku!" zatlieskal Tae. Joon sa na neho otočil, kvôli cúvaniu  a venoval mu úsmev. Ako aj predtým povedal, urobil bleskurýchly nákup - základné potraviny a domov dorazil za niekoľko desiatok minút. Malého nechal nech vyberie animák na večer a medzitým naložil práčku, vybalil nákup, prezliekol sa a pripravil veci na zajtra. Chcel zavolať Yoongimu, či už došiel domov, ale zistil, že nemá jeho číslo, preto to nechal tak, s tým, že si ho popýta od Hobiho, keď príde po Eunbi. 

„Ocko! Môžme pozerať Hop?" zakričal malý na Joona. Ten vošiel do izbičky a zavrel za sebou dvere. Oblečení, už boli obaja v pyžamkách a stačilo len skočiť do postelí. 

„To je tá o tom zajačikovi?" 

„Áno!" 

„Budeme pozerať, čo chceš, TaeTae!" žmurkol na neho a usadil sa do postele. Tae pokýval hlavičkou a vložil CD do prehrávača. Sadkal si ku ockovi a plyšáka rúžovej farby si pritlačil na hrudníček. NamJoon sa pousmial a venoval sa televízii. Po skončení príbehu o veľkonočnom zajacovi začal Tae skákať, spolu s Cookiem po izbe, mával rukami nad hlavou - ušká a tváril sa, že rozdáva vajíčka. NamJoon ho pozoroval a nakoniec sa k nemu pridal. Skackali obaja, vrteli zadočkami aj noštekmi a smiali sa až ich pľúca boleli ako dlhoročných fajčiarov. 

„Ocko! Ocko, pozri ako vysoko viem vyskočiť!" zakričal Tae a virgať ako kôň po celej postieľke. Lenže nožička sa mu šmykla na klzkej obliečke a Taehyungie letel k zemi, skoro. Jeho ocko ho zachytil a urobil s ním lietadielko. Tae sa zasmial a rozpažil ručičky. 

„Jeeej! Rýchlejšie!" 

„Nie, Tae. Na dnes už stačilo. Zajtra sa budeme hrať." upozornil ho NamJoon a uložil ho do postieľky, podal mu Cookieho a pobozkal mu čielko. 

„Ocko, ale je nie som," nedokončil Tae, pretože zívol, „unavený. A zajtra sa musím vyspinkať. V piatok ideme... Ideme na výlet." zašepkal a zatvoril očká. Joon sa usmial, poprial mu dobrú nocku a poriadne ho zakryl. 

„Ľúbim ťa, TaeTae." 

„Aj ja teba, tati. Aj sušienku..." šepol z posledných sil a zaspinkal. NamJoon to už nejako neriešil - nemal čo riešiť. Vedel, že s tým nič neurobí, pretože prvá láska je tá, ktorá sa v našich srdciach ponesie už navždy. Tá, na ktorú nikdy nezabudneme. Ani nechceme. NamJoon to veľmi dobre vedel, doteraz si pamätal meno tej prvej. Síce zabudol na tvár, výšku, miesto, na ktorom sa stretli, ale na ňu, ako osobu, nikdy nezabudne. Ani na pocity. Pocity, ktoré, aj keď len náznakom cítil znova. No tentoraz k nemu. 

Uľahol do postele v svojej spálni a zapozeral sa von oknom. Mesiac sa váľal na oblohe a hviezdy okolo neho nemo tancovali. Oblaky sa vytratili a on mohol vidieť celé to krásne predstavenie. S úsmevom a radosťou.